Tajemný předmět touhy

„Ozbrojená revolučná skupina Ježiša Krista.” • Skrátka: španielsky provokatér č. 1 - Luis Buñuel, ani vo svojom úplne poslednom titule s názvom - Cet obscur objet du désir [Ten temný objekt túžby], zrejme ani tentoraz ne[z]ostal svojej klasickej štipľavej povesti absolútne nič dlžným, i keď by som zase na druhej strane rovnako tiež predsa rád podotkol i to, že sa vskutku práve teraz akoby držal na uzde, ak teda aspoň nepočítam i zopár naozaj »šteklivých scén« s ústrednou protagonistkou Conchitou, ktorej rozhodne zručne sekundoval aj jej mužský náprotivok Mathieu Fabert v podaní «španielskej legendy» Fernanda Reya, ktorý s daným buñuelovským autorom síce nespolupracoval po prvýkrát, no v tomto prípade sa podľa mňa ani zrovna nejednalo o ich najlepšiu spoluprácu. Tou by ale totižto mohla byť najmä konkrétne táto z roku 1972: Le Charme discret de la bourgeoisie. • Nerád by som totiž ďalej bližšie čokoľvek špecifického prezrádzal, no zároveň by som vás maximálne tak naďalej navádzal snáď len k tomu bodu; sa asi iba hádam najviac zamerať na postavu Conchity, či si vôbec všimnete príslušné zmeny na jej fyziognómii; čo pre mňa osobne určite predstavovalo rušivé prvky, zatiaľ čo pre takého protagonistu Mathieua Faberta, mimochodom španielsku obdobu "Humperta Humperta" [postavu z Nabokovho románu Lolita; pozn. recenzenta] - napokon asi ani nie, ktorý bol mimoriadne traumatizovanou osobou predovšetkým len z toho prostého hľadiska, že sa akosi stále  „nemohol dostať do ženských nohavičiek,” čo bol v podstate i akýsi hlavný leitmotív daného kinematografického diela, ktorý sa ale postupom času stával príliš stereotypným a opotrebovaným, pretože okrem toho daný titul neprispel extra ničím zaujímavejším, čo by následne stálo za väčšiu pozornosť; skôr na mňa zapôsobil až celkom neadekvátne v tom ponímaní, že sa mi nejako nechcelo správne [u]veriť tomu, že by si ústredný hrdina / nehrdina - nechal takto extrémne skákať po hlave?! • Ďakujem veľmi pekne, ale viackrát si neprosím ďalšiu porciu dotyčného 'buñuelovského' pokrmu; na jedno prežretie bohato stačilo... (27.03.2024)

Moje prvé stretnutie s Buňuelom a hneď veľká spokojnosť. Dejová linka ponúkne síce iba jednoduchší príbeh o chlapíkovi totálne zbláznenom do podstatne mladšej dievčinky, pričom tá ho akože naoko stále odmieta (telesnú lásku), avšak ktorá veľmi rada využíva všetky benefity, ktoré jej starší pán ponúkne. Postupne sa tak vytvorí medzi nimi nevšedný vzťah, ale je to skutočná láska? No veru možno aj áno... To najlepšie je však to, akým spôsobom a akým štýlom je príbeh vyrozprávaný a koncipovaný - veľmi pútavo a divácky atraktívne, pričom sa podarilo dosiahnuť efektu, pri ktorom sa človek od zvedavosti ako to celé so zaľúbencami dopadne nevie dočkať konca. No a ten priniesol so sebou finále ako hrom... Môžem len odporučiť. 80/100 (25.05.2016)

Z tohto filmu som si odniesol nasledovné: Ženy môžu byť nebezpečnejšie než teroristi, prípadne muži môžu byť sprostejší ako vláda, ktorá ich toleruje. A Buñuelovi musím kvitovať ten nápad s obsadením dvoch herečiek do role jednej postavy. O mnohom tento zábavný ťah vypovedá a necháva trochu aj priestor na vlastnú interpretáciu. Bola to pridaná hodnota k spôsobu rozprávania príbehu hlavnou postavou, za pomoci flashbacku cez celý film, čo býva väčšinou zaujímavé aj samé o sebe. Ale nebolo to nič nové ani v dobe vzniku tohto filmu a Buñuel to zjavne vedel a nechcel sa uspokojiť s málom. (11.07.2014)

S Buñuelem mám trochu zvláštní filmovou zkušenost - kdysi jsem viděl jeho kultovní filmový debut z r. 1929 Andaluský pes, a nyní jsem se po letech dostal k jeho filmu poslednímu - Ten tajemný předmět touhy z r. 1977. To je úplně jiný Buñuel než ten ze 20. let! První a poslední Buñuelův film, co mají asi společného... Každopádně: Ten tajemný předmět touhy si mě získal od první minuty a už nepustil, srdeční záležitost z blíže neurčených důvodů, a strhující pojednání o jednom nezvyklém vztahu mezi mužem a ženou. Nenapadá mě film, který by se tomuto podobal. (18.04.2011)

Jedna svůdná, druhá chladná, dvě tváře jedné (?) ženy. Půlrole je nepochybně zajímavý nápad, jen mě mrzí, že ten kontrast nebyl ještě větší. Kdybych o té režisérské taškařici nevěděla, nejsem si jista, zda bych ji postřehla. Rey jako vždy noblesní, dokonce i při fackování Conchity neztrácí nic ze své grácie. Buñuelův humor se nezapře, především jeho závěrečné spojení levice s pravicí je velmi překvapivým vyústěním (ne)milostného dramatu. (13.08.2021)