Zimní prázdniny

Paul Giamatti, Da’Vine Joy Randolph a mladý objev Dominic Sessa se s těmi smutně osamělými postavami herecky vytáhli, a naštěstí se tato feel-good dramedy držela zpátky i co se týká patosu, ale i tak má slušně nakročeno stát se pro některé lidi jednou z vánočních klasik. A i když já to zrovna nebudu, strávila jsem s filmem hezké dvě hodinky. (26.08.2024)

9/10. Svět potřebuje více takových filmů. Krásně natočený a zahraný snímek, který pohladí Vaší duši a s čistým svědomím ho můžu zařadit do kategorie "Vánoční filmové klasiky", kterou si každý prosinec budu pouštět. Dlouhou dobu jsem si film porovnával s The Breakfast Club, ale ve správnou dobu některé postavy odjedou, a film se tak začne věnovat dvojici, kterou můžeme vidět v traileru. Ta chemie mezi nimi tahá velkou část filmu a závěr je naprosto skvělé zvládnutý. Vedlejší postavy zapamatovatelné a nepůsobí jako šablony. Skvělý film, který bude časem jenom dozrávat, podobně jak již zmíněný Snídaňový klub. (25.02.2024)

Film roku! Zároveň nejlepší Payne, který doručil opravdu skvělou záležitost po všech stránkách. Už po půl hodině mi bylo jasný, že koukám na klasiku. Jako bych koukal na zapomenutý film Hala Ashbyho. Perfekt, 100%. Žádný jiný film mi letos neudělal takovou radost. A o tom se mile přu s kolegou v podcastu zde 👉 PLATFORMERS (24.02.2024)

„Každé dieťa je tak trochu umelec. Problém je, zostať ním v dospelosti.“ Čakal som to lepšie, ale aj tak 4*. Na len 3* to má priveľa silných scén, kvalitných okamihov, dobrých dialógov, fajn soundtrack, pôvabnú zimno-prázdninovo-univerzitnú výpravu/atmosféru a samozrejme skvelé herecké výkony, od oscarovej Da´Vine Joy Randolph, cez tradične spoľahlivého Giamattiho až po Dominica Sessau (objavil Payne nového Chalameta?). Scenár by si vyžadoval, aby si k nemu niekto sadol a zamyslel sa nad ním. Ono sú to v podstate len drobnosti, ale diabol sa ukrýva práve v detailoch, to po prvé a po druhé: behom tých viac ako dvoch hodín sa ich nazbiera toľko, až je to rušivé. Mne napr. vadilo, že sa uprostred filmu sčista-jasna zjavil „upratovač“. Kto to bol? Šiel po Mary? Skončili spolu? Bol v škole celý čas, alebo prišiel až v momente, keď sme ho videli prvý raz? Film vo všeobecnosti načrtne strašne veľa vzťahov, čakáte, čo sa z nich vyvŕbi... a ono sa z nich napokon nevyvŕbi nič. Aký malo zmysel v prvej polovici sa sústrediť na ďalších štyroch študentov, keď následne vypadli z deja a objavili sa (úplne zbytočne) až na samom konci, aj to iba niektorí? Jasné, v živote to tiež tak chodí, že niečo čakáte a ono z toho napokon nič nie je, ale čo je veľa, to je príliš. Podobných chobotín je film plný. Vždy, keď niečo také vo filmoch vidím, spomeniem si, aké skvelé je, ak má spisovateľ k dispozícii zručného editora, ktorý sa pozrie na text s odstupom a povie mu: „Počuj, toto je tu navyše, tieto postavy by som spojil, túto by som vyškrtol, toto je nedopovedané, tak by som to na tvojom mieste radšej dopísal, stačila by jedna scéna a hneď by to budilo lepší dojem“. (11.08.2024)

„Život je ako rebrík do kurína. Krátky a osratý!” • A mimochodom podotýkam, že vskutku celý ten mimoriadne prehnaný »hype« okolo daného titulu The Holdovers, je naprosto neuveriteľne šialený a neadekvátny, keďže sa ani akosi vôbec nezakladal na reálnej skutočnosti; teda najskôr úplne presne naopak, pretože sa jednalo nielen o akúsi povrchne fraškovitú, sentimentálnu a gýčovitú vec, ale zároveň aj o pomerne dosť afektovanú a nudnú v rámci ponímania ako celku, a to ani nehovoriac o celkovej reklame na alkohol a tabakové výrobky, nakoľko nielenže ústredný protagonista - stredoškolský učiteľ dejepisu, Paul Hunham, „sa pomerne často pozeral dolu na dno pohárika,” ale súčasne povedzme i taká [šéf]kuchárka Mary Lambová, zase zväčša „fajčila ako nejaký, fabrický komín,” vrátane aj takého problémového študenta Angusa Tullyho, ktorý sa zase pre zmenu nevedel príliš „spratať do kože” so styčným bodom v podobe - internátnej [katolíckej?] školy Barton, neďaleko amerického mesta Bostonu, kde sa všetky tri kľúčové postavy na samý úvod najprv stretávajú, aby spoločne v prostredí kampusu strávili akurátne prebiehajúce, vianočné sviatky s tým doplňujúcim dôvetkom v tom zmysle, že našťastie aspoňže miestami opustili i dané priestory, aby som sa s nimi taktiež vydal do exteriérov, kedy to už konečne začínalo byť oveľa viacej zaujímavejšie, alebo snáď nakoniec ani nie? • Skrátka; bola to ďalšia, a znovu veľmi otrasná skúsenosť z pôvodne obzvlášť nevšedne vysokými očakávaniami vo znaku značným spôsobom sa šíriacich chýrov a zvestí z azda každej, svetovej strany, že na diváka tým pádom má automaticky čakať, akási instantná, «vianočná klasika», čo s veľkým poľutovaním musím následne skonštatovať v takom význame, že to je hádam asi to isté, akože na Slovensku v mainstreamových médiách, niekedy nastane i značná rovnováha názorov s nulovou účinnosťou propagandy jediného možného naratívu, čo je momentálne iba naozaj akousi vzdialenou »hudbou budúcnosti« [veľkým science-fiction], a práve preto nanajvýš len odporúčam: [od]bočiť od danej veci vari čo najďalej, a k tomu radšej siahnuť po osvedčených klasikách, typov Raňajkového klubu & Spolku mŕtvych básnikov, ako pozitívnejšou náhradou za daný nepodarok, ktorý ma znova strašne nasral, pardon za predsa trocha viac explicitnejší výraz! PS: A k  tzv. réžii Alexandra Paynea, sa pre istotu ani zvlášť extra nevyjadrujem, nakoľko sa z mojej strany jednalo o "painový" ["bolestivý"] zážitok, toľko filmového utrpenia sa zakaždým len tak nevidí, koľko sa mi v podstate v tomto prípade bohato dožičilo. (24.02.2024)