Hlas moře

Od tohto filmu som dosť očakával. Nie pre Amenábara, ale najmä preto, že problematika eutanázie je zaujímavá a aktuálna. A ako som sa presvedčil aj zradná. Veľmi ľahko sa pri nej prekročia hranice nudy a hry na city. Ani Amenábar sa občasnému prekročeniu oboch hraníc nevyhol. Filmu by prospelo buď skrátenie celkovej dĺžky alebo jeho výraznejšie prešpikovanie flashbackmi a snovými sekvenciami. Ani zaujímavá téma nedokáže udržať dlhodobo divákovu pozornosť, ak jej aktérom je nehybný herec, scénou posteľ v izbe s vyhliadkou a akciou dialógy. Napriek tomu pozoruhodný film približujúci divákovi rozdiel medzi samovrahom, ktorý má často malicherné dôvody na samovraždu, ale rozhodovanie o nej vo svojich rukách a kvadruplegikom, ktorý je pre svoje postihnutie odkázaný aj v tomto na asistenciu, ktorú mu náboženskí, etickí a čojavieešteakí dogmatici odmietajú. (25.07.2010)

Nádhera. Filmy zobrazujúce osudy ľudí pripútaných na posteľné lôžko ('Le Scaphandre et le papillon') určite nie sú pre diváka psychicky ľahkou záležitosťou a tento príbeh vyrval a rozštiepil moje citové rozpoloženie do absolútnej prázdnoty a zároveň ma naplnil úžasnými pocitmi z dokonalosti filmu samotného. Alejandro Amenábar dokazuje, že sa vie pohybovať v každom žánrovom prostredí a ani skutočný príbeh s potrebou jemnosti spracovania a citlivej prípravy každého okamihu, mu nie je cudzí. Takisto aj Javier Bardem dokazuje hereckú excelentnosť tým, že oscarový výkon je možné predviesť s postavou, ktorá má úplne paralyzované telo a hýbať môže len hlavou. Každá minúta bola naplnená skvelým herectvom aj zo strany ostatných hercov, minúty ubiehali rýchlo pod vplyvom dokonalých dialógov a skvelej réžie. Na doplnenie obrazu o pocitoch podobne trpiacich ľudí a možnostiach asistovanej samovraždy odporúčam malý dokument 'The Suicide Tourist'. 95%. (22.07.2009)

Já to prostě nedokážu. Nedokážu ocenit filmy o umírání, kde na smrt nemožný člověk mluví dvě hodiny o tom, že chce umřít - a pak umře. Nezískal si mě Skafandr a motýl, nezískal si mě ani hlas moře. Jde o výborně natočené filmy se skvělými herci, jejichž obsah mě ale vůbec nezajímá. A nemám pocit, že bych byl po zhlédnutí o něco bohatší. (25.06.2011)

Film s hojným počtem silných scén - Ramón Sampedro vstává z postele, rozbíhá se, skáče z okna, letí - "Řekli mi, že jsi tady. Tak jsem přiletěl." - nebo chvíle, kdy se Ramónovo vyprávění prolíná s fotografiemi, jež si prohlíží Julie - nebo scéna, kdy rodina přihlíží Ramónovu odjezdu, s bolestným vědomím pravděpodobného cíle jeho cesty - nebo závěrečné setkání Julie s Gené - nebo... no, samozřejmě je toho více. A ačkoliv je tu a tam ve vyprávění cítit klišé, laciný sentiment se filmu úspěšně vyhýbá. Podle divákova názoru na euthanasii se může vyvíjet i jeho vztah k titulní postavě - film se totiž jasně nestaví ani na jednu stranu, nechává volné podněty k uvažování a minimálně v samém závěru nutí přemýšlet, jak bychom se rozhodovali na Ramónově místě. Silné téma, silný film. Výkony Javiera Bardema a Belén Ruedy jsou ohromující. (29.10.2008)

Vysoká úroveň hereckých výkonov (hlavne toho Bardemovho) a citlivosť režijného prístupu k psychológii si možno nezaslúžia toľkú sentimentalitu. Tá totiž filozofický potenciál potápa do sĺz, určených divákom telenoviel. Ale možno to Alejandro Amenábar robí schválne, aby oslovil čo najširšie publikum. V mojich očiach tým však jeho film tak trochu stráca na hodnote a stáva sa skôr ideálnym večerným TV filmom, ako veľkým príbehom na kino plátno. Ale čert to ber - slzil som a pri jednej scéne som onemel - pri scéne lietania. Presne takto vyzerajú moje „lietajúce sny“. Nádhera. (29.12.2004)