Hannah Arendt
Hannah Arendt
Režie:
Margarethe von TrottaKamera:
Caroline ChampetierHudba:
André MergenthalerHrají:
Barbara Sukowa, Axel Milberg, Leila Lallali, Janet McTeer, Julia Jentsch, Ulrich Noethen, Michael Degen, Victoria Trauttmansdorff, Nicholas Woodeson (více)VOD (2)
Obsahy(1)
Když roku 1961 vstupuje Hannah Arendt do soudní místnosti, aby pro renomovaný New Yorker napsala o procesu s Adolfem Eichmannem, očekává setkání s monstrem. Místo toho však potkává Nikoho – banální průměrnost Eichmanna nesedí k neuvěřitelnému zlu jeho činů. Tento protiklad Arendt na dlouhou dobu zaměstná. Zpět v New Yorku pročítá stovky stran aktů a diskutuje s přáteli. Od roku 1963 pak vydává sérii článků „Eichmann v Jeruzalémě". Svou tezí o banalitě zla šokuje Arendt celý svět a reakce jsou zničující: autorka je znevažována, objevují se noví nepřátelé a staří přátelé se od ní naopak odvracejí. Přesto zůstává Arendt ve svých postojích neoblomná – protože chce pochopit, i když to často znamená „myslet až tam, kde to bolí". (Das Filmfest)
(více)Videa (2)
Recenze (44)
Nepovažovala se za filosofku, ale přesto filosoficky uvažovala. Byla u soudního procesu s Adolfem Eichmannem, zrůdou, která měla být tou, kdo vymyslel, jak se finálně vypořádat s židy. Hitlerův inženýr genocidy. Jenže Arendt si uvědomila, že před sebou nemá zrůdu, ale normálního člověka. Alespoň na první pohled. Tohle lidé vidět nechtějí. Chtějí vidět monstrum, chtějí vidět chiméru. Taková zrůda nemůže být jako oni. I proto neměla Hannah Arendt snadný život a její názory nebyly přijímány pozitivně. I když neobhajovala zrůdu, stejně se na ni dívali skrz prsty. Film má skvělý vizuál, ale hlavně upozorňuje na téma, které je k zamyšlení. Kvalitní provedení, které zajímavě spojuje hraný film s archivními záběry je pak zajímavou přidanou hodnotou. Sám o sobě film ale tolik navíc zase nepřináší a je podobně strojený jako "Železná lady". ()
Téma určitě vhodné k zamyšlení. Adolf Eichmann i Hannah Arendt dobře dělali svou práci. Paní Arendt se s plným nasazením zhostila svého úkolu a s neodsuzujícím nadhledem se jí podařilo zhodnotit jednání obviněného nacisty a vcítit se do jeho osobnosti. Pro reakce zrazeně se cítící židovské veřejnosti měla stejně malé pochopení jako ona židovská komunita pro postoj její. Možná proto, že to nebyla její práce. Viděno v rámci projektu 52 Films by Women. ()
Myšlienkovo silné, až filozoficky poňaté dielo, nie pre každého, lebo treba rozmýšľať. Kým sa dostaneme k vrcholu diela, teda k mimoriadnemu výstupu Arendtovej v prednáškovej sále, je naozaj čo treba prekúsnuť a scény zo života, ktoré si ale tiež treba vypočuť, sa lámu s archívnymi zábermi Eichmannovho procesu. Dnes už nie je doba, aby niekto prišiel s takými to otázkami - tam až pokročila demokracia, a ani vtedy by zrejme nebola bez toho, aby vás označili za nácka, keby, a to je to veľké KEBY Hannah Arendt nebola Židovka. Tam už antisemitizmus ťažko hľadať a preto pri výrokoch ako: "Eichmann nebol antisemita, on len dodržiaval zákon a robil si svoju prácu!" žiadne komando nenabehlo, aby Arendtovú hodil do kobky. Pritom vôbec nejde o popieranie toho, že Eichmann bol masový vrah alebo bagatelizovanie holocaustu, naopak, ide tu o zdôraznenie tej psychologickej podstaty, že človek úplne normálny, bežný, možno aj sympatický sa za istých podmienok prispôsobí okolnostiam. A po ich uplynutí je schopný znova prepnúť do režimu normál - to je prípad aj napr. Megeleho, ktorý robil šialené pokusy, kým mohol, no po úteku do Argentíny normálne ďalej fungoval ako praktický lekár, akoby sa vôbec nič nestalo. Arendtová vo svojom zamyslení otvára aj inú háklivú tému: zodpovednosť Židov samotných za to, ako to dopadlo. To opäť dnes už nikto nevyriekne, dnes majú ľudia problém odsúdiť aj keď Izrael zabíja civilistov, ženy a deti v desaťtisícoch. No Arendtová, chránená aj svojim pôvodom, načrela aj do tejto témy: koľko rabínov spolupracovalo s režimom, do akej miery je zodpovedná Judenräte za spoluprácu s nacistami? Arendtovej sa dostalo od mnohých učencov uznania, no samozrejme aj odsúdenia z toho, že "obviňuje obete". Lebo takéto otázky klásť neslobodno. Na to sú u nás doteraz aj paragrafy. Film túto zaujímavú stránku stvárňuje tak priemerne so spomínaným vrcholom na konci, no téma je stále živá a bude sa určite ešte aj po mnohých generáciách po nás preberať, aj po tejto ére povinného tlmenia zamlčaných právd. ()
Hannah je místy dost nekompromisní, místy také totálně bez emocí, ale celkově vzato má jeden hlavní cíl. Tím cílem je Adolf Eichmann, který ji nedá spát snad po zbytek života. Režisérka Margarethe von Trotta příběh postavy, která chtěla u soudu Eichmanna rozsekat na padrť, natočila poměrně precizně. Hrané scény střídá s reálnými záběry, což místy vytváří až husí kůži. Lidi jsou různí a tak věřím, že v lidském životě dokáží neustále překvapovat. Škoda ale toho, že dvě hodiny tohoto filmu utíkali poměrně po málu. Přijde mi, že film se snaží daleko více o rozbor Hanny a Adolfa, než o odvyprávění svébytného příběhu. I tak ale příběh, který je třeba z pohledu nacistického Německa znát a vidět. ()
Galerie (31)
Zajímavosti (7)
- Mladou Hannah Arendtovou hraje Friederike Becht, zralou Barbara Sukowa. (NinadeL)
- V rokoch po procesoch sa ukázalo, že Arendtová (Barbara Sukowa) sa nechala oklamať Eichmannovou obranou na súde, keďže existujú nahrávky, na ktorých sa Eichmann chváli svojou masovou vraždou, ktoré už nenechávajú žiadne pochybnosti o jeho silnej antisemitskej motivácii a osobnom nadšení spáchať genocídu. Takýto dôkaz poskytuje aj svedok Benjamin Murmelstein v Poslední z nespravodlivých (2013) (Arsenal83)
- Film popisuje zejména okolnosti vzniku živě diskutované knihy "Eichmann" v Jeruzalémě z roku 1963, kde Hannah Arendtová představila svoji tezi o banalitě zla. (BruceW)
Dovolím si svoj komentár čiastočne koncipovať ako reakciu na názory ostatných užívateľov. Predne musím podotknúť, že, ako to pri sfilmovaných látkach historicko-biografického charakteru býva, niektorí tu miesto filmu hodnotia osobu Hannah Arendt alebo jej filozofiu (kedu). Prípadne sa vyjadrujú k žánru životopisného filmu a jeho nedostatkom vo všeobecnosti (Vercinix), pričom ich postreh by i dával zmysel, ak by bol podložený argumentom čerpajúcim z priamej skúsenosti s filmom. Voči nemu sa ale ukazuje ako nezmysel - von Trotta sa naopak zvolenou rozprávačskou formou umne vyhýba jednoznačnosti a vyzdvihovaniu jednotlivých povahových rysov mysliteľky, či priamej a povrchnej interpretácii jej komplexnej osobnosti, nehovoriac o odmietnutí popularizačného hľadiska. Tiež sa musím vyhradiť voči poznámkam o všednosti a jednoduchosti spracovania, ktoré navrch nič neprihadzuje a zapadá do šedivého priemeru bežných generických oslavných biografií. A predovšetkým nesúhlasím s názormi na to, akým je tu divákovi predostieraná Arendtovej filozofia. Vysvetlím prečo._____Hannah Arendt je štrnástym režijným projektom Margarethe von Trotty, jej piatou spoluprácou s Barbarou Sukowou a jej tretím filmom, v ktorom Sukowa stvárňuje silnú individualistickú ženskú osobnosť z nemeckej histórie (predchádzali mu filmy Rosa Luxemburg a Vision - Aus dem Leben der Hildegard von Bingen). Nie je náhoda, že sa počiatky ich kariér ako herečiek spájajú s menom predného predstaviteľa nového nemeckého filmu Reinera Wernera Fassbindera. Markantne feministická tvorkyňa následne sama prevzala oťaže nového nemeckého filmu do vlastných rúk a stala sa súčasťou smeru známeho ako frauenfilm. Hannah Arendt má znaky Fassbinderovho štýlu, predovšetkým v strohom odstupe od postáv v nadväznosti na zvolený námet, pomalom strihu, odstraňovaní určitých prvkov z rozprávania (vedľajšie línie, hlbšie rozvíjanie postáv) a veristickej snahe o autenticitu v kombinácii s takmer nebadateľnými prostriedkami umeleckého filmu. Myšlienková koncepcia Hannah Arendt je obsiahnutá v celej vonkajšej konštrukcii. Naratívna forma je podriadená jej racionalistickému objektivizmu a odmieta subjektivizujúce empatické zafarbenie (dokumentárna reprezentácia Eichmanna). V dôsledku toho sa film môže zdať chladným, emočne odťažitým či dokonca, ako je tu spomínané, napoly dokumentárnym. Z tohto hľadiska je pochopiteľné časté vyzdvihovanie pasáže prednášky, v ktorej Arendtová pred študentmi a poslucháčmi vysvetlí svoj postoj k procesu s Eichmannom. Uvedený moment je podstatný pre diváka, ktorý hľadá záchytný bod pre rekonštrukciu dramatického oblúku, u ktorého si zároveň dokáže k hlavnej postave vytvoriť citový vzťah. Ja ho však pokladám za najslabšie miesto filmu, pretože až tu sa von Trotta prikláňa obvyklej vyhrotenej dramatizácii osudov slávnych ľudí. Chápem jeho potrebné miesto v príbehu, ale pre pozorného diváka, ktorý odkryl podstatu filozofie Hannah Arendt už zo samotného módu rozprávania, ide len o zbytočné (do)vysvetlenie stanoviska, ktoré môže jedine zlákať smerom k apriórnym úvahám o plochosti diela. Našťastie sa však i tu dokáže udržať nohami pevne na zemi a vzápätí sa navracia k nálade celej snímky._____Najbližšie zámeru a podstate sa dostala užívateľka EPA slovami „film, který vybízí k přemýšlení...“. Hannah Arendt v skutočnosti nie je o procese s Adolfom Eichmannom, ani židovskej filozofke, ale samotnom procese myslenia. Sú to ony dlhé scény, zábery na pofajčievajúcu Arendt, ktoré jednak zachytávajú ženu pri premýšľaní, a svojou zdanlivou prázdnotou k nemu nútia i diváka. Pod taktovkou Margarethe von Trotta a s famóznym hereckým stvárnením Barbary Sukowy sa tak z veľkej osoby povojnovej filozofie stáva ozajstná obrankyňa rozumu a jej obhajoba faktov o súdnom procese sa mení vo fascinujúcu obhajobu toho najpodstatnejšieho, čo človeka odlišuje od zvieraťa - obhajobu myslenia a schopnosti logického, zdravého úsudku a nahliadania vecí. Preto súhlasím s označením filmu za ideálny pre školy, ale ako iniciačný film vedúci mladých ľudí k bystrej mysli pre jasný pohľad na svet. Pretože mraky nie sú vždy tam, kde sa hovorí. A na plátne to získava ešte väčší rešpekt a dôstojnosť. 90% () (méně) (více)