Podivná barva slz tvého těla

2x. Definitívne afirmatívna stvrdzujúca odpoveď beštiálne virtuózneho nerozlučného belgického dua Cattet-Forzani v otázke možností absolútnej ohýbateľnosti filmovej reality a nadreality. Amer bol predskokanom, L'étrange couleur des larmes de ton corps extatickým vrcholom, ktorý už má svojho systematického (a často dobre ukrytého) glosátora cez dialógy a repliky, príbeh, ktorý zachováva princíp jednoty (ten tam je koncept priezračne jednoliatych kapitol siahajúcich po perfekcii), zostáva však hypnotická strihová skladba plná prestrihov z detailov na polodetaily, polocelky a celky, ešte udatnejšie navŕšená, neriedená záplava audiovizuálnych vnemov a podnetov provokujúcich diváka, kompozícia a predely skúšajúce divácke oko. Z obyčajného sledovania filmu sa tu stáva seansa uctievačov aury filmového plátna, metastázy enfant terribles moderného európskeho art-thrilleru. Prenesenie genia loci secesného domu, obsadeného filmovým štábom, je úplné. Vnútorná kompozícia interiérov zdobených barokovými obrazmi, zrkadlami, okennými mozaikami a množstvom sklenených propriet dáva priestor výraznému vyniknutiu presvetlených a tmavých miest, ktoré nechávajú miesto predstavivosti hrdinu i diváka. Práca s predkamerovým priestorom par excellence. Farebné experimenty už sú rutinou, čo neznamená, že na každom rohu opätovne neohurujú uhrančivými obrazmi. Rytmike simultánnosti hudby (štýlovo vypožičanej z talianskej kinematografie prevažne 70. rokov) a pohybu podlieha všetko. Príbeh by mohol byť jednoznačným, no uprednostňuje rozvrstvenie na pohlcujúce, sexuálne vzrušivé puzzle utkané z hodvábu a oceľovej čepele. Aby to nebolo také jednoduché, Cattet&Forzani si vypožičiavajú pár trikov od majstra Davida Lyncha a uväzňujú diváka spolu s postavou hlboko do jeho mysle, pred zadné vrátka trinástej komnaty temnoty. A potom sa už len hrajú - sen stavajú do rovnocenného postavenia voči realite, čím je hranica zmazaná a v postupných vlnách halucinácií, opakujúcich sa výjavov a skrytých vodítok strácajú pokusy o ich rozlíšenie význam, ale to pre príbeh nie je podstatné. Krása a smrť ruka v ruke v ústrety esencii magického filmového zla. Budem vyzerať akúkoľvek možnosť vidieť to v krátkej dobe opäť. 100% [Cinematik 2014] Tak sa ona možnosť naskytla a prežil som znásobené hektické vyvrcholenie umocnené dusivým temporytmom a vedomým, že patrím medzi okrajových divákov, ktorých tento diabolský splodenec nadobro uzamkol v magickej hračkárskej skrinke. Následná dekompresia spôsobená znovuzrodenou a navrátivšou impresiou z opusu magnum trvala ešte hodne dlho po dobehnutí trademarkových záverečných titulkov. (15.09.2014)

Tak tohle fakt ne. Mám rád všelijakou alternativnost a experimentálnost a artovost, ale způsob artovosti tohohle filmu zdá se mi poněkud... zdá se mi hodně nezáživným. Amer mě bavil, tohle už ani za mák. Nudilo mě to, otravovalo mě to, trpěl jsem u toho a nebudu to hvězdit jen proto, abych vypadal nonkonformně. Jedna za vizuální estetičnost a rychle zpátky k duchařinám, vyvražďovačkám, nebo aspoň ke starýmu dobrýmu Lynchovi. (21.04.2015)

Argento, jasně, hned na první druhý pohled, Strickland, určitě, protože z něj taky vychází, Lynch, u černobílé části rozhodně. Koho mi to ale - aspoň v poslední třetině, kde postavy prakticky oněmí - připomínalo nejvíc, byl Švankmajer, a to tím precizním důrazem na zvuk a detaily: oči, rty, prsty, předměty, požívání, vyprazdňování etc. (13.11.2022)

Muž vracajúci sa zo služobnej cesty nachádza prázdny byt. Jeho manželka zmizla bez stopy a on nemá žiadne informácie kde by sa mohla podieť. Zúfalí vybehne z domu a bezhlavo zvoní na každý obytný dom, ktorý stojí v jeho bezhlavom blúdení uličkami. Keď už sa konečne niekto cez mikrofón zvončeka ozve, je slovne odbitý aby nerušil. Prvá pozitívna reakcia prichádza od neznámej ženy bývajúcej v malom byte na siedmom poschodí. No kiež by radšej neprišla. Tomuto režisérovi som dal druhu šancu, nakoľko jeho artový umelecký snímok "Amer" na mňa nijak pozitívne z hľadiska hororových prvkom nezapôsobil. No a je jasné, že tomuto som sa taktiež mohol smelo vyhnúť. Chýba filmu to ale nie je. Skôr moja. Giallo proste ide úplne mimo môj obzor. Napriek dokonalej vizualizácii, nemám nastavené vnímanie, ktoré by mi pripravilo rovnako príjemné chvíle ako iným užívateľom. Prepáčte. (30.01.2015)

Audiovizuální orgasmus, který v zázemí multiplexu zcela překračuje pouhé sledování pohyblivých obrazů a vnímání zvuků. Hélène Cattet a Bruno Forzani překračují hranici filmových postupů natolik, že divák nemá šanci všechno vstřebat na první zhlédnutí. Vizuální a sonické detaily nám protékají přes obrazovku a hladí po celém těle. Snové zobrazení temnoty, tiché šeptání zla, slast při řezání kůže břitvou (následným projížděním rukou pod kůží brrr!), lynchovský prvek probouzení Mulholland Dr., barevné kompozice, flicker efekty, nadsmyslový dějový rozměr. Podivná barva slz tvého těla obsahuje daleko více bizarnosti, surrealismu, brutality a objevení těla než v Ameru (a všech krátkometrážních filmech). Kdyby se spojila režijní čtveřice Cattet-Forzani-Argento-Lynch zplodí nadčasové dílo za hranici představivosti. [Festival otrlého diváka, Brno 2014] (15.03.2014)