Na prahu války

Jak si může někdo uchovat svou vnitřní nevinnost v temné době? To je bolestivá otázka a Malickův film má odvahu se na odolnost ptát. Stalo se to před 70 lety, ale může se to stát i zítra. Film celkem postrádá vnitřní napětí, ale je to až náboženský zážitek. A nikdo ve světě se o hrdinovu vnitřní svatost nezajímá. (24.09.2020)

Jestli se o nějakém režisérovi dá mluvit jako o básníkovi, tak je to Malick. Je jedno, jestli se pohybuje na bojištích Druhé světové války, nebo v nedávno objeveném Novém světě, pokaždé svým filmům dokáže vtisknout ojedinělou poetičnost podpořenou nádhernými exteriéry, které dokáže bezezbytku využít. Nicméně tohle je z mého pohledu Malickův dosavadní vrchol. Vnitřní boj, který hlavní hrdina svádí, vliv jeho konečného rozhodnutí na rodinu a samotný konec, to vše je podáno natolik sugestivně, že má člověk tendence dýchat tím nejtišším možným způsobem, aby vyprávění nějak nenarušil. Postavy jsou podané tak, jak je napsal sám život a k hlavním hrdinům si divák najde cestu na samotném začátku a není to jen díky výbornému podání Augusta Diehla a Valerie Pachner. A nakonec tu je nádherné prostředí Jižního Tyrolska, které sice zavání kýčem, ale v tomto případě mu filmaři dokázali vtisknout neopakovatelné kouzlo. jediná výtka tak míří k faktu, že film nebyl natočen v němčině. Ale to vem čert. Asi si nevzpomenu, kdy naposledy mě něco takhle rozložilo. 100% (21.03.2020)

[3,5*]     "Antikrist je chytrý. Využíva cnosť človeka, aby ho zviedol."     Krásne poetický film s charakteristickým rukopisom Terrencea Malicka. Táto filmová báseň oplýva nádhernými obrazmi horského prostredia rakúskych Álp a je podfarbená výbornou hudbou Jamesa Newtona Howarda. To poetické rozprávanie je trochu naťahované, miestami stráca náboj (ale po chvíli sa vždy zase dostaví elektrošok) a občas tie myšlienky vyznievajú až banálne. Dlhšie som mal problém zvyknúť si na tento osobitý filmársky štýl, naladiť sa na rovnakú frekvenciu, ale keď sa tak stalo, bol som filmom úplne zhypnotizovaný. Ďalšie moje výhrady sú výsostne subjektívneho razenia. Dve hlavné postavy mi totiž neboli zrovna sympatické: Fani (Valerie Pachner) svojim mužatkovským vzhľadom a Franz (August Diehl) svojim veľmi čudným postojom náboženského fanatika. Veď ako môže niekto povýšiť svoje presvedčenie (a to len vonkajšie, vnútorné si mohol nejakým hlúpym podpisom kľudne zachovať) nad svoju rodinu? Argument, že by svojim podpisom urazil boha mi pripadá dosť hlúpy. Ale to je len môj čisto subjektívny názor. Film veľmi umne kladie túto otázku (Čo je viac?) a je na každom divákovi, aby si ju zodpovedal sám za seba. (13.01.2022)

„Ako to, že nerozoznajú zlo, hoci ho majú pred očami? Asi sme si už naň zvykli. Na zločin. Bez kúska hanby“. Franz toho veľa nehovorí. Nádherné lúky pod Alpami. Takmer idyla. Lenže kdesi v tých tmavých oblakoch a poryvoch vetra cítiť, že sa niečo temné blíži. Cítiť to vo chvíli, keď sa začínajú meniť bežní, malí ľudia. Franz stretáva susedov, s ktorými sa pravdepodobne predtým zdravil „Pochválen buď“. Treba sa obávať vždy, keď okolo prechádza poštár. „Si horší, si horší ako oni. Pretože oni sú nepriatelia, ale ty si zradca!“ Bláznivý pacifista. Podobáme sa tieňu, ktorý mizne? Pán je môj Pastier, nič mi nechýba. Ani jeden záber z koncentračného tábora, nepadne ani jeden výstrel, napriek tomu hrôza druhej svetovej vojny sa vám zapíše hlboko do duše. (25.05.2020)

Z novodobých Malickových filmov patrí A Hidden Life k najlepším - hneď po Strome života. Jednak má konečne nejaký príbeh a jednak využíva špecifický tvorcov rukopis, ktorý len potvrdzuje, že správna ucelená forma tomu svedčí omnoho viac ako snaha o impresionistický film plný pocitov a úvah. Aj napriek trojhodinovej dĺžke film nenudí. Pomaly plynie a namiesto hrozných a zlých scén ukazuje skrytú krásu či už v prenesených slovách alebo v dychberúcich obrazoch. Kameramani a skladatelia môžu byť Malickovy vďační. Dáva im priestor vytvoriť nádhernú kulisu, ktorá rezonuje. Podobne ako Tenká červená čiara vytvorila z prostredia samostatnú postavu, ktoré ovplyvňuje okolie, tak isto je tomu aj tu v prípade rakúskych Álp. Na konci zostal pekný pocit. Hoci je to celé bez zvratov a značne od dramatizované. Soundtrack povinnosťou. Howardová hudba a Widmerové zábery na vodopády a riečku zasiahnu podľa mňa každého. Hľadať to pekné v nepeknom je ťažké. Páči sa mi že aj napriek téme sa bude o filme hovoriť v špecifikách krásy. (30.01.2020)