Pardon, nezastihli jsme vás

Britská sonda do života naprosto obyčejné rodiny, která řeší standardní rodinné záležitosti, jako problematické dospívání syna a otcovo zaměstnání kurýra, na kterém je závislé celé živobytí a musí tak přistoupit i na ty nejabsurdnější podmínky. Není to vyložená depka ale příliš světlých chvilek se zde také nenajde. Herecky přirozené režijně slušné, ale bez nápadu. (21.08.2022)

Ak Vás kuriér na „voľnej nohe” Ricky Turner nedajbože práve nezastihne doma, keď sa k Vám zrovna ponáhľa na bielom vane s doručením zásielky, tak Vám automaticky zanechá práve tento odkaz: „Pardon, nezastihli sme vás” , to len pre lepšiu orientáciu, o čom vlastne vypovedá najnovší Loachov film, ktorý nemá svojim scenáristickým zovretím Paula Lavertyho príliš ďaleko od čírej reality, ba naopak, toto môže byť kľudne jeden z mnohých, anglických príbehov podľa skutočnej udalosti. Neviem presne, kam sa vskutku situuje hlavná, dejová línia, t. j. kde, čiže, na ktorom »sídlisku« naše postavy akurát bývajú, pracujú, chodia do školy, i poza školu ? De-facto, je to aj tak totálne jedno, pretože ľudia majú svoje problémy úplne všade, a to so začiatkom od malých dediniek, cez väčšie obce, mestečká, až po mestá, či širokospektrálne aglomerácie. Je to univerzálny pojem, ktorý sa týka väčšiny z nás, že rodina okolo “Ricka Turnera” je iba kvapkou v mori. Obidvaja s manželkou - opatrovateľkou Abbie hrdlačia, ako takí somári, kedy sa zatiaľ zo synátora Sebastiana (Seba) stáva taký „rebel bez príčiny” , alebo i s príčinou, čo im taktiež nepridáva na zdraví, však ? A poslednou členkou domácnosti je ešte iba školáčka Liza Jane, ktorá všetko najťažšie znáša. Rodinná kríza doslova visí na vlásku, a verte mi, že sa v celej svojej kráse aj dostaví, a nebude to extra príjemné na bežný pohľad ! _ Ak bolo ústredné herecké kvarteto doteraz považované vyslovene za nehercov, tak odteraz by sa to mohlo už načisto zmeniť...?! Všetci štyria sú naprosto autentickí, civilní a strhujúci, predovšetkým a najviac DUO Hitchen/Honeywood, ale ani „súrodenci” Rhys Stone s Katie Proctor za svojimi „rodičmi” vonkoncom nezaostávajú, zručne im sekundujú, a to ani nehovoriac o Rossovi Brewsterovi, ktorý si zahral šéfa Maloneyho, tak takéhoto vedúceho by chcel mať asi každý ? (Ale s opačným významom !) Niekedy je film strihovo chaotický, no Jonathanovi Morrisovi teraz tento technický prehrešok navyše odpustím, lebo zase cinematographer Robbie Ryan sa intenzívne snažil komponovať, čo najsilnejšie zábery, neprikrášlené, ako priamo zo života, s hotovou, skrytou kamerou v dokumentárnom nádychu. Po prečítaní tohto komentára dostanete zároveň (naraz) chuť i nechuť na Kenov snímok, najprv sa navnadíte na classicove slová, no potom aj rýchlo vytriezviete, čo Vám to ten sociálny režisér dovedna naservíroval... No i napriek tomu vrelo odporúčam ! (17.03.2020)

Sociálny film, ktorý normálne že dýcha Anglickom od skvelého akcentu, cez tie baráky, cesty, ryšavé hrivy a pehavé tváre. Od prvého fakof sa človek hneď cíti ako na ostrovoch. Napriek tomu, že sa tu riešia v celku vážne veci, ono je to celkom úsmevné. Zároveň účinne funguje ako taká sociálna sonda do priemernej britskej rodiny potýkajúcej sa s problémami bežného života. (18.01.2020)

Kapitalizmus prináša najmä ekonomicko-sociálny newspeak orwellovského strihu. Napríklad slovo "živnostník". Každý si má predstaviť odvážneho človeka, ktorý sa rozhodne zarábať si na svoj život vlastným výrobným podnikaním, ponukou služieb alebo obchodovaním. Úpravami predpisov však majitelia firiem dosiahli, že sa môžu efektívne zbaviť pre nich zbytočných poplatkov a odvodov za zamestnancov do sociálneho a zdravotného poistenia. Tiež mu nemusia preplácať dovolenky a iné výluky v práci. A čo stačí spraviť? Jednoducho niekdajší zamestnanci alebo noví uchádzači o prácu budú pre firmu pracovať len ako živnostníci. Fakticky nejde o samostatné podnikanie. Obsah a spôsob práce určuje materská firma, "živnostníci" hrdlačia na základe jej pokynov a noriem. Znevýhodnením sociálneho a zdravotného postavenia sa dostávajú do slučky neustálej práce. Sú z nich otroci, ktorí si musia zarobiť aj na dodatočné náklady, ako zamestnancom im automaticky patriace. Dovolenku preplatenú nemajú. Po zmene ich postavenia na "samostatných podnikateľov" sú im všetky výhody odobrané. Klasická odporná kapitalistická privatizácia ziskov (patriaca podnikateľovi-majiteľovi) a socializácia strát (prenesená na zamestnancov). Všetko s posvätením štátu, ktorý toto všetko v pracovnej legislatíve umožnil. Ken Loach tento marazmus veľmi trefne ukazuje na príbehu jednej rodiny. Končí symbolicky tým, že totálne fyzicky a psychicky vyčerpaný otec s podlomeným zdravím sa za každú cenu rúti do práce. Do práce, pracovať, makať a hrdlačiť. Lebo nemá iné východisko. Postavenie samostatného živnostníka ho totiž totálne dusí. Ako vo zveráku. (13.12.2020)

Och, tak to bola čistá tragikomédia. Aj keď skôr tragédia ako komédia. Postavy boli viac než svojské, a každá z nich mala úplne iný temperament - a práve na tom sa dal perfektne postaviť celý pútavý príbeh. Celé to pôsobilo akosi satiricky, a napriek tomu reálne. Chudáka Rickyho mi bolo ohromne ľúto, keďže sa fakt snažil čo to dalo a aj tak bol u svojej rodiny za lúzra. Ten "poslušný" synček ma poriadne iritoval, riadny blbeček. Avšak najfascinujúcejšia postava toho celého bol Rickyho šéf v kuriérskej firme :D Tá jeho arogancia bola taká hnusná, až bola vtipná (v rámci irónie samozrejme). Bolo to kdesi na hranici 3 a 4 hviezd, ale zaokrúhlujem dole na 3*. (22.05.2021)