Tanpopo

Nadšene komentátorská a hodnotica gloriola okolo Púpavy ma minula. Celý film pripomenul japonskú verziu najpopulárnejšej českej komédie "S tebou mě baví svět". Verziu podobnú nie dejovo, ale pocitovo. Glorifikuje a zároveň paroduje japonské hodnoty, filmové postupy a vnímanie sveta. Tak, aby v závere nevyznela ironicky, skepticky, ale zmierlivo, láskavo a pro-life. Pokojne, ako keď sajeme mliečko z hrejivo nastaveného hrotku napučanej materskej bradavky. Ale pozerať sa dve hodiny na Japončíkov sŕkajúcich a mľaskajúcich rezance a vývary, to bolo trochu moc. Sŕkanie je otravné, hoci zveličené a ironizované na stokrát, takú pozornosť si nezaslúži. Mľaskanie prekladá séria potrhlých, občas nudných epizód variujúcich prípravu jedla a radosť z jeho vychutnania. Dokonale to sadne k dnešnej nadšene prehypovanej a dlhotrvajúcej vlne záujmu o kuchyňu. Vyskakuje pomaly z každého média aj chladničky. A preskočilo aj do tisíc a jedna filmu, bez pozretia ktorých vraj nesmiem umrieť. Nuž, tento by som s radosťou oželel. Nestalo sa, v súlade s duchom filmu som ho skonzumoval. (20.11.2020)

Typicky japonsky strelený nápad, pretavený do celkom pohodovej a zábavnej komédie. Priznám sa, nie som veľký fanda japonskej kuchyne, väčšina z ich pochúťok mi je vyslovene odporná (vrátane sushi), no ale tu by som celkom rád pár vecí ochutnal. Hlavne tie glorifikované rezance, okolo ktorých sa tu točí celý dej. Japonci ukázali, že zo všetkého sa dá spraviť umenie a že sa o všetkom dá natočiť zábavný film, dokonca aj len z takých prach obyčajných rezancov. Veď vytuningovať všetky možné súčasti ich prípravy veru nie je žiadna sranda... Tiež musím uznať, že sa tu divák dozvie mnohé z japonskej kultúry (a tým nemyslím len jedlo), avšak veľkou výhodou oproti iným snímkom z Japonska je, že všetky informácie sú podávané spôsobom, ktoré ľahko poberie aj divák zo západného sveta. Nenudil som sa ani chvíľu. Nadpriemer. 75/100 (14.05.2017)

Japonský tvorca Džúzó Itami, pomenoval svoj - vskutku dosť svojský komediálny počin s titulom Tampopo (Púpava), nielen podľa hlavnej protagonistky v podaní sympatickej Nobuko Mijamotovej, ináč, režisérovej zákonitej manželky, ale aj vari podľa nastávajúceho rezancového baru, ktorý sa z nevýrazného Lai Lai, onedlho premenuje na naprosto špičkový「Tampopo」, áno, práve teraz by som snáď už mohol konečne prezradiť, že sa väčšinou budem zdržiavať iba v japonských kuchyňách, a k tomu aj so špeciálnymi vychýtavkami, a to ani nehovoriac o『vedľajších postavách』, ktoré budú tejto budúcej (šéf)kuchárke zručne sekundovať, medziinými, napríklad tiež i také mladé ucho v podaní Kena Watanabeho, ktorý sa o rovných 18 rokov neskôr preslávi(l) v jeho pravdepodobne najznámejšom (najlepšom) filme z roku 2003... • V podstate si nie je vôbec ťažké domyslieť najmä to, že táto hlavná postava má na to hádam úplne všetky dané predpoklady, aby dosiahla, trebárs, takú「Michelinskú hviezdu」, čo je povedzme vo filmovom ekvivalente niečo, ako obdržať toho, povestného, Zlatého plešivca, i keď podotýkam, že už zrejme dávnejšie nemá takú v*á*h*u*, na akú býval predtým možno trochu viacej zvyknutý, ...no asi najzaujímavejšie na tom celom bolo zrovna to, ako sa k tomu vlastne dopracovala...? • Áno, aby som sa ešte na malú chvíľu vrátil i k predchádzajúcemu postrehu, tak by som to rád okomentoval asi v tom duchu, že našťastie som nebol len účastníkom mnohého sŕkania a následného nekonečného vychutnávania si týchto všelijakých pokrmov, nad ktorými tieto postavy do slova a do písmena slintali blahom, pritom vo veľa ohľadoch sa rovnako režisér zvykol od tohto návykového prostredia, miestami mierne odkloniť, aby do tohto diania postupne vstupovali i ďalší náruživí súkmeňovci v odlišnom naladení, a predsa v rovnakom, skrátka, dalo by sa povedať, že sa to tu neustále točilo o pôžitkoch z príjemných chutí, len každý z nich bol v rozdielnom nastavení, a znovu v tom istom. • A záverečné titulky ma totálne priklincovali, tak to bola krásna čerešnička na torte! PS: Jednoznačne sa vyžaduje podobne orientovaný divák, akými boli i naše bizarnejšie postavičky, v opačnom prípade by ste sa mohli potom strašne čudovať, čo vám to popravde ten režisérsky kuchtík - naservíroval rovno na tanier, pričom, musím smelo skonštatovať, že som si mimoriadne na tom Rámene i ja sám pochutnal. Mňam! Vrelo odporúčam. (14.03.2023)

Ale jo, bavil jsem se. Sice to za ty dvě hodiny má slabší místa a neucelené vyprávění mě taky zrovna nepotěšilo, ale naštěstí je tam dost zajímavých, příjemných a vtipných scén, které mi ty nedostatky dostatečně vynahrazují a díky kterým si mě nakonec Tanpopo získalo. Navíc mám rád i filmy točící se okolo přípravy jídel a jídel obecně a tohle vlastně o ničem jiném než o připravování ramenu není, takže už jen v tomhle to u mě mělo část úspěchu zaručenou. A když se k tomu ještě přidala ta příjemná atmosféra a víceméně fajn humor... Není to sice žádné veledílo, ale rád se na to klidně někdy podívám znova. Jen mě teda fascinuje, že jsou Japonci nějakou (byť jen lehkou) krimi dějovou linku, nacpat úplně kamkoli... A co se týče filmů točících se okolo ramenu, stejně u mě stále víc vede Bistro Ramen. To sice není komedie, ale zase to má co nabídnout a za sebe bych řekl, že i víc. A taky to míň působí jako reklama na ramen, přičemž Tanpopo tak krapet působí, ale naštěstí ne nějak přehnaně, aby mi to vadilo. Slabé 4* (13.03.2023)

Jako že mám japonské filmy většinou hodně rád, tak tahle komedie o ramenu (japonské jídlo, nikoli část těla), která je rozhodně multižánrovější, než by se na první pohled zdálo, mě nedostala tak, jak bych si myslel. Má to dobré scény, a to i po dramatické stránce, ale spíše mi to přišlo roztahané a ne až tak zábavné. (20.01.2016)