Kapesné

Možná, že kdyby se Truffautovy filmy pouště mladým rodičům, změnilo by to přístup k výchově a přestalo by se nadávat na děti jako ty grázly, ale ukázalo by se na pravou příčinu nedostatků ve výchově mládeže. Jinak standardní neubrečenost a vtipnost při zachování závažnosti, která je mistrovi vlastní. Ten, kdo bude mektat nějaký sračky o nereálnosti po scéně s dítětem a oknem, vůbec nechápe režisérův záměr a styl filmu. Jinak epizodka s holčičkou, kabelkou a večeří je kouzelná a poslední část o polibku na dětském táboře ultra nostalgická. Kapesné je lepší než Jihlavanka, pokud jde o poctivost a upřímnost a o to jde u podobných témat především. (20.02.2015)

Truffaut o dětství. Bere to od novorozenců přes caparty až po menší i větší školáky, chvílemi dramatický, jindy lehce komediální, jen nakonec nechá chvíli řečnit jednoho z dospělých hrdinů (asi aby i těm pomalejším došlo, co tím chtěl autor říci). Děti byly vybrány skvěle, většina jich vystupuje pod vlastními jmény, takže by mne opravdu zajímalo, do jaké míry se jelo podle scénáře a nakolik to byla improvizace na dané téma. Protože děti se opravdu chovají jako děti, ne jako to, jak jsou ve filmech běžně zobrazovány. A v tom je tady hlavní síla. (04.10.2009)

...O rodičoch a deťoch školopovinných, keď sa režisér prostredníctvom tohto mimoriadne „osobného filmu,” vracia do detských liet, konkrétne a najmä do školských lavíc, aby si proste zaspomínal na staré, dobré časy so samými huncútstvami, pričom si zároveň myslím, že zo všetkých postáv, vystupujúcich vo filme, má zrovna najbližšie k „intelektuálovi Patrickovi Desmouceauxovi”, t.j. k danému charakteru, ktorý má v skutočnosti, teda v reálnom živote, naprosto identické priezvisko, z čoho snáď automaticky srší neuveriteľná autenticita, keďže to v takomto duchu pokračuje i (na)ďalej... Dokonca by som ešte pridal i ďalšiu postavu v podobe „problémového jedinca” Juliena Leclouea, čo mi zase priam evokuje - určitú odvahu, ktorú si François Truffaut, následne pretavil do svojich celevočerných filmov. Podľa predchádzajúcich skutočností by sa práve teraz mohlo vskutku zdať, že dospeláci sú odsunutí na vedľajšiu koľaj, kedy by mohlo zdanie väčšinou klamať, ale niečo na tom pravdy predsa bude, pretože zvyčajne pôsobia, ako „dekorácie”, len akási výplň určitého priestoru, kde napríklad taký profák Jean-François Richet,  i napriek tejto faktickej poznámke, jednoznačne mal niečo do seba. Najviac pozornosti sa ale dostáva hore spomenutým postavám a mnohým ďalším, pritom najzaujímavejším príbehom sa rysoval byť I-B-A ten Julienov, čo sa nakoniec aj potvrdilo, na čo sa treba zamerať, no možno s rozpačitým dodatkom na záver. Zo sledovania počinu, ktorý mi miestami pripadal, ako „dokumentárne ladený film”, mám nadštandardne pozitívne dojmy, lebo tomu skrátka nechýbala ani tá najmenšia úprimnosť, akú si vôbec dokážem, (ja) divák, predstaviť, a o to je to potom cennejšie, čo sa dnes už nevidí... (21.08.2022)

,,Deti sú silné. O všetko sa otlčú, i život ich otĺka, ale sú pod ochranou a veľa toho vydržia." Tak som rád, že v rámci sledovania staršej európskej kinematografie natrafím i na nejaký ten zaujímavý film pre deti a mládež (naposledy náhodou objavený prastarý kúsok z Portugalska Aniki Bobó /1942/ a československé Hry a sny /1958/). Osobný prínos rozhodne nespočíva iba v objavení dobových či kultúrnych zaujímavostí (zatiaľ čo napríklad u nás na Slovensku žiaci recitujú naspamäť Chalupkovo "Mor ho" alebo v susednom Česku je to Máchov Máj, francúzske deti sa na literatúre takto naspamäť učia monológ z Moliérovho Lakomca :-)), ale v tomto prípade stojí za pozornosť aj zaujímavá konfrontácia sveta detí a sveta dospelých, ktorá k záverom vrcholí predovšetkým silným prejavom. ,,Keď je dospelý nešťastný, môže ísť inam a začať znovu. Nešťastné dieťa na to ani nemôže pomyslieť... Na světe je veľa nespravodlivosti, ale keď to stíha deti, je to najhanebnejšie!" Vzhľadom na žáner má snímka prekvapivo dlhú stopáž, ale aj napriek nudnejším momentom utečie táto mozaika úsmevných príhod (a k záveru aj jedného veľmi vážneho prípadu) rýchle a myslím, že osloví akúkoľvek vekovú kategóriu. (80%) (Challenge Tour: Rok s najväčšími svetovými režisérmi) (05.06.2018)

Od Truffauta som videl aj dramu o detoch NIKDO MNE NEMA RAD (1959), ktora sa mi pacila o trosicku viac, ako tento film, ale mozno aj preto, ze mi prilis dlho trvalo vzit sa s postavami (bolo ich az prilis moc) a dej bol trosku chaoticky. Vytknut by som chcel asi jednu scenu, kde dieta zostalo same doma a vdaka macke sa dostalo k oknu, ale konkretizovat nechcem, sami uvidite, pretoze realita by bola podla mna uplne ina. Dobra scena bola aj ta, kde ine dieta bolo same doma a dostalo sa k megafonu svojho otca a vykrikovalo do dvora, ze ma hlad. Zaujimala by ma reakcia rodicov, ked sa vratili domov, zial nic take som si nevsimol. Nastastie k zaveru filmu to zacalo byt stale viac zaujimave a musim uznat, ze Truffaut asi presne vedel zobrazit myslenie alebo spravanie sa deti, akoby tie deti filmoval skrytou kamerou... 28.03.2010 ________ Nicole Félix - (Grégoryho matka) +++ Chantal Mercier - (Chantal Petit, učiteľka) +++ Jean-Francois Stevenin - (Jean-Francois Richet, učiteľ) +++ Virginie Thévenet - (Lydie Richet) +++ Tania Torrens - (Nadine Riffle, kaderníčka) +++ René Barnerias - (Desmouceaux, Patrickov otec) +++ Katy Carayon - (Sylviina matka) +++ Jean-Marie Carayon - (Policajný inšpektor, Sylviin otec) +++ Hudba: Maurice Jaubert) +++ (28.03.2010)