marlon

Najväčšie problémy spôsobovali filmárom ruské orgány, zvlášť pri natáčaní hliadok štyroch veľmocí, ktoré sa objavujú na začiatku filmu, a preto musel štáb nakoniec použiť hercov navlečených do ruských uniforiem. Ťažkosti vyvstali aj pri natáčaní na stanici, ktoré patrilo do sovietskej okupačnej zóny. Sovieti prišli štábu na stopu príliš skoro a vtrhli na scénu, keď ešte zábery neboli kompletné, a preto je možné vidieť na plátne zmes skutočného ruského sektoru a štúdiových dekorácii.

V poslednej scéne filmu nemal Joseph Cotten (Holly Martins) poňatia o tom, čo sa to deje. V sekvencii, v ktorej čaká, než sa Alida Valliova (Anna Schmidtová) pri ňom zastaví a prehovorí si zapaľuje cigaretu v očakávaní Reedovho zvolania “strih“, no ten však neprišiel.

Tvorcovia utratili veľa času a peňazí na postrek viedenských dláždených ulíc, aby dosiahli mokrého vzhľadu. Keď sa Holly Martins (Joseph Cotten) vydáva na podivnú cestu taxíkom, je pojazdnú cisternu vidieť aj v zábere.

Harry Lime (Orson Welles) toho o kukučkových hodinách veľa nevedel, keďže tie vznikli v nemeckom Schwarzwalde a nie vo Švajčiarsku.

Počas natáčania filmu Orson Welles prehlásil: „Carol Reed a ja máme niečo spoločné – ohromnú trpezlivosť s mojou osobou“.

U divákov na celom svete mala snímka obrovský ohlas, čomu napomohol aj dobový kult rozšírený medzi mládežou súperiacou o to, kto ho uvidí najviackrát.

Orson Welles mal tento film zo všetkých svojich najradšej.

Orson Welles (Harry Lime) uprednostnil 100 tisíc amerických dolárov v hotovosti pred 20% podielom zo zisku z filmu, aby mohol financovať vlastný film Othello.

Producenti filmu Alexander Korda a David Selznick uzavreli nezvyčajnú dohodu, ktorá bola opakom dovtedajších obchodov vo filmovom biznise, podľa ktorej mali Američania dodať hviezdy a Briti peniaze.

Filmový časopis Variety zhodnotil film ako: „Fantastický, búrlivý a rezký western, plný staromódnej obetavosti."

Scenárista filmu William Roberts písal pôvodne komédie, čo sa vo filme odzrkadlilo v spuste fórikov.

Yul Brynner ako Chris Larabee Adams odhalil svoju plešatú lebku len raz a síce v scéne, kde si pri budovaní obranného valu dal dole klobúk, aby si otrel pot.

Akira Kurosawa, režisér filmu Sedem samurajov (1954), z ktorého film vychádza, bol Sturgesovým fanúšikom a ochotne mu dal súhlas na prepracovanie svojho diela.

Film vyvolal v období módneho študentského radikalizmu v USA isté napätie, pričom niektoré média ho chápali ako chválospev na policajný “svinčík“. Až prenikavá kritika, u radikálov veľmi obľúbeného, časopisu Rolling Stones Callahana, ako citlivého policajta uväzneného v súkolí systému, napätie zmiernila.

Filmový štáb najviac zdržiaval senzáciechtivý dav “čumilov“. Jedna zo žien otravovala Clinta Eastwooda s autogramom dovtedy, až kým jej nevypálil zo svojho Magnumu jednu ranu nad hlavu.

Film sa do kín v ZSSR dostal v roku 1981 a stretol sa s obrovským úspechom.

Richard Dreyfuss sa vo filme predstavil v úlohe študenta Berkeley, ktorý to preháňa so snahou zavolať políciu.

Účastníci večierka u Braddockových boli skutoční hollywoodski bonviváni, ktorí si mohli užívať na účet filmového rozpočtu.

Filmový koniec sa líši od toho románového – ak v snímke prichádza hlavný hrdina Benjamin Braddock (Dustin Hoffman) do kostola neskoro, v románe si nevestu z neho odvádza včas, teda pred vyslovením manželského „áno“. Autora románu Charlesa Webba táto zmena poriadne vytočila.

Scénu, v ktorej hlavný protagonista rozpačito rezervuje hotelovú izbu na milostné hrátky, zahral Dustin Hoffman pod vplyvom spomienky na to, ako si po prvýkrát v živote kupoval kondómy.