nascendi

Cabiriine noci sú ďalším príkladom toho, že dvakrát nevstúpim do tej istej rieky. Pred mnohými rokmi som bol talianskym neorealizmom nadšený, dnes ho prijímam bez zaujatia, ako logickú vývojovú etapu vo filmovej histórii. Príbeh naivnej prostitútky by ma mal podľa všetkého dojať. Ale rovnako, ako ma nedojme pohľad na neúspešného bezdomovca, ktorý ním chcel byť, nedojme ma ani film o neúspešnej prostitútke, ktorá ňou nechce byť. Okrem toho je vo filme jej profesia cudne obchádzaná, aby vynikol jej citový život (vrchol takéhoto účelovo deformovaného prístupu predstavoval film Pretty Woman, i keď to je úplne iný level). Takže nespochybniteľným v tomto filme je iba geniálny výkon Giulietty Masini, ktorý sám o sebe stojí za konečné tri hviezdičky, ktoré som filmu pridelil.

Považujem za svoju povinnosť vidieť všetky filmy, ktoré užívatelia posunuli do prvej trojstovky, a to bez ohľadu na mieru mojej afinity k ich žánru. Wall-E som najprv vnímal ako animované nadviazanie na Číslo 5 žije. S postupom času som zistil, že film sa snaží pretlačiť ku mne nejaké humanisticko-ekologické posolstvo, ale robí to takým spôsobom, aby to pochopili všetky vekové kategórie v širokom intervale IQ. To ma dosť odradilo a vynikajúca animácia film vytiahla "iba" na tri hviezdičky.

Oliver Stone je o mesiac mladší ako ja a tak sa dá predpokladať, že atentát na J.F. Kennedyho ho zasiahol ešte intenzívnejšie, ako mňa. Okrem toho má aj potrebnú afinitu k zaujímavým a kontroverzným témam a tak sa nemôžem čudovať, že siahol aj po tomto záhadnom a rozporuplne vyšetrenom a interpretovanom prípade. Ani on, ani ja sa nedožijeme otvorenia archívov po 75 rokoch a odhalenia pravdy o tom, kto to celé pripravil a spáchal a tiež aj motívy, ktoré ho k tomu viedli. A tak si vytvoril vlastnú verziu, v ktorej uplatnil poznatky získané Jimom Garrisonom, svoje režisérske schopnosti i herecké výkony výborne obsadených hercov. Možno sa inej generácii divákov bude zdať film pridlhý, ale ja som sa ani pri jeho opakovanom sledovaní nenudil. Mám ho zaradený v svojej Top 100 zahraničných filmov a ani necítim potrebu zdôvodňovať prečo.

Mám už nejaké skúsenosti s Tarantinom a videl som aj niekoľko pokusov o prevod dobrého komiksu (v rámci žánru) na dobrý film (opäť v rámci žánru). Bol som teda pred spustením rekordéru viac-menej pripravený na to, čo ma čaká. Už prvých 20 minút mi ukázalo, že som bol pripravený skôr menej, ako viac a musel som to ako nepozerateľné vypnúť. Chápem pokusy o transformáciu diela jedného žánru na dielo iného žánru (už som dokonca počul zhudobnený obraz). Pri nej je potrebné dodržať isté pravidlá a rešpektovať obmedzenia. Sin City mi však pripadá ako súbor v počítači s príponou .com(ics), ktorému Quentin a spol. natvrdo prepíšu príponu na .mov(ie) v nádeji, že to bude fungovať. U mňa to nefungovalo a tá jedna hviezdička je iba za množstvo dobrých hercov, ktorí sa dali na účinkovanie nahovoriť.

Rolling Stones patria ku kapelám, ktoré som mal možnosť zažiť od ich úplných začiatkov. A energia, ktorá z nich doteraz srší spochybňuje moju, pôvodne logickú myšlienku, že zažijem aj koniec ich kariéry, keď odložia svoje nástroje a Mick prestane pridávať kilometre k tým, ktoré už nabehal po javisku. Scorseseho film je profesionálne urobený (ako vždy) a nekonečne dlhý (ako vždy). Mám radšej skladby z prvého obdobia (vrátane málokedy hranej As Tears Go By), takže som pri odlišnom výbere skladieb, ktoré zazneli vo filme, vnímal čas intenzívnejšie.

Nemal som v úmysle hodnotiť ani komentovať záznamy divadelných predstavení. Radošinci sú však mojou srdcovou záležitosťou, ktorá rozpúšťa aj tie najlepšie úmysly. Nedostal som sa na predstavenie v divadle, takže som s vďakou prijal na Vianoce ponúknutý záznam z predstavenia. Hra o láske patrí k lepšej polovici produkcie radošincov. Má všetky atribúty predchádzajúcich úspešných hier. Nemôžem povedať, že pre mňa noví herci dobre zapadli medzi ostatných, keď "ostatným" je už iba Stano Štepka. Štyri hviezdičky sú iba štyrmi najmä preto, že hudby je akosi priveľa a už to nie je Melkovičova hudba.

Videl som zatiaľ dva filmy Johna Cassavetesa a príliš ma nenadchli. Žena pod vplyvom je iný prípad. Je to mimoriadny, zaujímavý a zvláštny film. Prakticky všetci, ktorí v ňom vystupujú, sú psychicky narušení, rozdiel je iba v miere narušenia. Dokonca by som k nim priradil aj režiséra so strihačom. Spoľahlivo vedie Mabel, ktorú geniálne stvárnila Gena Rowlands. Bolo lahôdkou sledovať do detailov zvládnutý rozvoj šialenstva v jej podaní. Ani Peter Falk príliš nezaostával. Plný počet hviezdičiek tomuto mimoriadnemu filme nemôžem dať preto, že na mňa pôsobil akosi nehotovo, ako by musel byť odovzdaný ešte pred záverečnými úpravami. Možno sa to tak v nezávislom filme patrí.

Po dlhšej dobe veľmi príjemné prekvapenie. A nečakané. Veď Helenu Bonham Carter som doteraz videl iba vo filmoch, ktoré ma nezaujali, zvyšok hercov, ani režiséra nepoznám, aj kombinácia lásky a intríg sa mi videla ako niečo, čo mi už veľa nového nemôže ponúknuť. A predsa film, o ktorom tu píšu, že bol nudný, ma tešil od začiatku do konca. Úžasná výprava, skvelá kamera a herecké výkony (obzvlášť oboch herečiek) vytvárali spolu s hudbou atmosféru, v ktorej sa odohrával príbeh, možno nie originálny, ale určite pútavý. Možno vyvstáva otázka, prečo som potom nedal plný počet hviezdičiek. Neznášam moralizovanie a v pozadí tohto filmu som ho predsa len cítil.

Videl som Abre los ojos a bol som nemiestne zvedavý, čo z takého dobrého filmu dokážu urobiť Američania. Nemusím ani dodávať, že som bol za svoju zvedavosť prísne potrestaný vyše dvojhodinovou nudou prerušovanou úžasom nad "hereckým" výkonom Toma Cruisa a "výkonom" scenáristu, ktorý si zabudol po sebe prečítať napísané. Už dávnejšie som napísal o svojom odmietavom prístupe k remakom. A táto vanilková zbytočnosť je remakeom typu: Ctrl+C Ctrl+V. Jedna hviezdička je za hudbu, druhá za niekoľko usnutí, pri ktorých som nemal pochybnosti, či ide o sen, či realitu.

Vydarené dielo Karla Kachyňu, v ktorom sa scenáristovi podarilo úspešne preniesť humanistický náboj z pôvodnej románovej predlohy do inej doby i prostredia. Celý film stojí a padá na vynikajúcom civilnom hereckom výkone debutujúceho Vladimíra Dlouhého. S typickým zmyslom pre detail sú znázornené aj dobové reálie. Napriek tomu, že hudbu zložil obľúbený Zdeněk Liška, neustále opakovanie hlavného motívu ma dosť rozčuľovalo. Aj prílišné zvýrazňovanie obrazovej stránky na úkor dejového posunu trochu nudilo, najmä v prvej polovici filmu. Nadpriemerný, dobre zapamätateľný film.