nascendi

Černého Petra, spoločne s Láskami a Panenkou považujem za tri vrcholy českého obdobia Miloša Formana. Nie je asi najlepší, ale určite mi je generačne najbližší, veď Ladislav Jakim bol odo mňa o rok starší a Pavla Martínková o dva roky mladšia. A vo Vladimírovi Pucholtovi vidím viac podobnosti so mnou, než mi je to milé. Takže nemôžem byť k tomuto filmu zlý, aj keby som chcel. Je to dokument o dobe, ľuďoch, stereotypoch a bezvýchodiskovitosti. Dnes som si v tanečnej epizóde všimol aj dievčinu, ktorá v Konkurze narobila taký príjemný rozruch svojim Kapitánom. Plný počet hviezdičiek nemôžem dať, aj keď mám Černého Petra rád, pretože v niektorých momentoch strácal na tempe.

Nepredpokladal som, že nejakému športovému filmu a ešte z golfového prostredia, budem ochotný dať štyri hviezdičky. Navyše, keď som v titulkoch nezahliadol jediné známe meno. A stalo sa. Film ma úplne nenásilne vtiahol do seba, ja som sa nebránil a mal som veľmi príjemný zážitok z jeho sledovania. Mám voči iba veľmi nepodstatné výhrady, ktoré nestoja za spomenutie. Ani ma neprekvapuje, že v prvej dvadsiatke zobrazených hodnotení sa iba tri líšia od štyroch hviezdičiek. Tie si tento príjemný a pritom ničím nie prelomový film plne zaslúži.

Veľmi zaujímavý, ale aj rozporuplný film o človeku, ktorý sa snaží vymaniť z drogovej závislosti a splniť si svoj sen. Realisticky nakrútené, vynikajúco zahrané (Sinatra, Novak, Stang), pútavo vyrozprávané neotrelými dialógmi. Na druhej strane kulisy, zopár klišé a otrasný záver znížili môj celkový dojem z filmu, ktorý vo svojej dobe musel spôsobiť značný rozruch. Nebyť záveru, ktorý jediný patrí do päťdesiatych rokov, mohli to byť aj štyri hviezdičky.

Nevšimol som si Redfordovo meno v titulkoch, nevedel som, že film získal nejakých Oscarov a mal som teda šťastie vidieť ho bez predsudkov. Obyčajní ľudia sú dosť komplikovaným príbehom sledujúcim niekoľko dejových línií, postupne skladaných, ako odhaľovanie vraha v detektívke. Robert Redford si to vo svojej režisérskej premiére nijako neuľahčil. Výnimočne ma nadchol výkon neznámej Mary Tyler Moore, ktorá vytvorila plnokrvnú a zaujímavú postavu, zatieňujúcu i nepresvedčivého Donalda Sutherlanda. Filmu vlastne okrem občasnej zdĺhavosti a miestami i dejovej roztrieštenosti nemám čo vytknúť. Napriek tomu som ani na chvíľu neuvažoval o štyroch hviezdičkách.

Trvalo iba niekoľko málo minút, než som zistil, že tento film je pre úplne iného diváka, ako som ja. Bezdomovci ma odpudzujú čučom, ktoré do seba lejú i špinou, smradom a bordelom, ktorý okolo seba šíria. Nechápem, prečo by ma mal zaujímať film o ich problémoch a pseudoproblémoch. Napriek spoľahlivým hereckým výkonom oboch predstaviteľov, dve hviezdičky sú za nich, som film vydržal pozerať iba hodinu a potom som to vzdal.

Zaujímavý príbeh bezcitného, morálne a charakterovo neukotveného dedinského mládenca vyrastajúceho bez väzneného otca. Je prirodzené, že s takýmto vybavením sa koncom II. svetovej vojny bez výčitiek svedomia pridá k nemeckej polícii, čo mu umožní pohodlný život a ochutnanie dovtedy nepoznanej moci. Tú si overuje na židovskej rodine prežívajúcej s falošnou identitou. Séria udalostí, pri ktorých je potrebné zaujať jednoznačný postoj plne odhalí jeho nepripravenosť čeliť životným výzvam. Film je nepochybne zaujímavý, obsahuje množstvo nových pohľadov na psychiku človeka vo vypätých životných situáciách, noví mladí herci preukázali svoj talent a tak jediným mojim problémom je, že tento film nepotrebujem vidieť ešte raz. A bez tejto potreby ja štyri hviezdičky nedávam.

Zvláštne, a pre mňa netypické je, že u oboch Godardových filmov, ktoré som si pozrel včera a dnes, idem s hodnotením dokonca vyššie, než bolo moje pôvodné hodnotenie podľa spomienok z konca šesťdesiatych rokov. Alphaville pokladám za zmes žánrov, symbolov a nedopovedaných myšlienok, ktorá má zaujímavú atmosféru, podčiarknutú temným čiernobielym materiálom, pôsobivou hudbou a dobre vybratými hercami. Verím, že sa Jean-Luc pri jeho nakrúcaní bavil rovnako dobre, ako ja pri jeho sledovaní.

Animáky spravidla pozerám iba z hľadiska posúdenia ich vhodnosti pre vnuka, ale Nemo ma prekvapujúco nenudil ani jednu z celkových sto minút. Bezchybná animácia, dobrý scenár a hudba a množstvo vtipných nápadov vysvetľujú jeho obľúbenosť u širokej vekovej kategórie divákov. Aj na tých niekoľko málo animákoch, ktoré som videl, je zrejmé, že latka sa posúva stále vyššie a tvorcom držím palce, aby ju ešte dlho dokázali prekonávať.

Po mnohých rokoch od premiéry som bol s Pohŕdaním mimoriadne spokojný. Určite aj preto, že film ostal nezmenený a zmena sa udiala vo mne. Klasický trojuholník vytvoril slizký predátor (J. Palance), inteligentný, slabošský a vnútorný svet ženy nechápajúci scenárista (M. Piccoli) a jeho manželka (B. Bardot), o ktorú sa hrá. Nevýrazné prostredie dalo vyniknúť výborným dialógom s množstvom prehliadaných signálov a náznakov. Zaujal ma aj atmosféru dotvárajúci, i keď často opakovaný hudobný motív. Prekážala mi B. Bardot, ktorá na mňa pôsobila príliš "bábikovsky" a jej vyjadrenia mi nekorešpondovali s jej vzhľadom. Fritz Lang tam pôsobil trochu navyše, ale jeho umiernené glosovanie situácie aspoň vnášalo do príbehu názory životom obitého režiséra. Najväčším problémom bolo, že som film videl v najnevhodnejšej možnej dobe. To však s jeho tvorcami nemá nič spoločné.

Pri sledovaní tohto dvojfilmu som musel najprv "prežiť" jeho prvú časť Kdyby ty muziky nebyly. Na otázku položenú v názve mám jednoduchú odpoveď: Nič by sa nestalo, pretože dychovku, džez a operu pre život nepotrebujem. V tejto časti samozrejme poteší jedno z prvých stretnutí s Janom Ostrčilom a Vladimírom Pucholtom. Konkurs je už inou kávou. Vynikajúca, autentická atmosféra 60. rokov, mikropríbehy adeptiek na kariéru v showbusinesse i zapamätateľné vystúpenia 19-ročnej Věry Křesadlovej a iba 16-ročnej Yvonny Přenosilovej. Prostredie Semaforu s jeho hercami a spevákmi je takou čerešničkou na torte.