Fiftis

Hlavnou postavou je poddôstojník Owen Chase (Chris Hemsworth tu akoby z oka vypadol Edwardovi Kenwayovi z videohry Assassin's Creed IV: Black Flag). Film nespadá do pomalého rozprávania a už od začiatku precízne servíruje v rýchlom tempe pokrivené spoločenské väzby, ktoré po čase hrajú významnú úlohu. Aj keď film pláva na digitálnej vlne, zážitok mu nemožno uprieť. Ron Howard mieša viac filmov do jedného. Vidno dobrodružnú púť za hranicu poznaného, v druhej polovici psychologickú rovinu a survival film, v neposlednom rade aj žáner monster movie. Obsahovo sa Howardova verzia od knihy odlišuje hlavne menoslovom postáv a príbehovým vyústením. Absencia zdravého rozumu je ale do filmu pretavená priamo z knižnej predlohy, zásady sa teda nemenia a myšlienka je v obmenenej forme zachovaná. Nechýba dobové vykreslenie, ktoré je jedným z najsilnejších vizuálnych podnetov. Digitálny mág Anthony Dod Mantle obohacuje film o experimentálne zábery, dokonca až krvilačné detaily. Nezostáva nič než tlieskať.

Neznámy režisér Paul McGuigan ponúka najmä pohľadový zážitok, ktorý dokáže zaujať, nenudí a drží pozornosť. V cirkusových scénach zo začiatku filmu hrajú pestré farby, hravé kulisy a detailné zobrazenie výpravných prvkov. Rovnaké princípy platia aj pre laboratórium doktora Frankensteina, obohatené o kvantum telesných tekutín, rôzne kombinácie zvieracích orgánov a vzhľadom k vykreslenému obdobiu precízne anatomické perličky ako röntgenové zábery na skelety. V prostredí škótskeho hradu sa vizuálna mágia filmu ukazuje v plnom svetle, elektrizujúca atmosféra a temný nádych predznamenávajú príchod známeho monštra, precízne upraveného do podoby hromotĺka s výrazom Hulka. A to všetko v sprievode klasickej dunivej hudby. Živelnosť a vzájomná súhra však okrem zvuku a kamery funguje aj medzi hercami. James McAvoy podáva mimický výkon a jeho fanatický prejav robí doktora Frankensteina ešte o chlp zaujímavejším. Daniel Radcliffe si však nedokáže vziať toľko priestoru, aj keď je rozprávačom. A vo verzii s dlhšími vlasmi je skôr zženštilým partnerom. O jeho hereckých kvalitách však nemôže pochybovať. Napríklad vo filme Horns by som mu za jeho výkon hodil Oscara.

Liam Neeson si zahral svoj štandard a je späť v akčnej úlohe. Je to len dobre a hoci pôsobí niekedy už unavene, z Bryna Millsa a jeho vlastností ťaží veľa. Naštvaný výraz je stále predajný element série a v spojení s dobrými akčnými scénami si ho dokážete užiť. Hoci akčné scény striedajú dvojicu naháňačiek, pästných súbojov či povinné prestrelky - obávam sa, že mnohí diváci budú zase vyplakávať na použitý štýl šialenej kamery i sekundového strihu, ktorý im sčasti znemožní sledovať čo sa deje. Ruku na srdce, každú naháňačku Neeson musí prežiť a zbesilé skákanie záberov umocní ešte nový element a to jest priblíženie kamery na maximum. Áno, je to neprehľadné, no súčasne iné a osobne som s tým štýlom problém nemal. Striedanie dejových a akčných scén funguje, ale po hodine sa predsa ukáže Los Angeles fádnejšie ako exotický Istanbul či Paríž v jednotke. V tomto smere dôjde tretiemu Takenu dych rýchlejšie a navyše je najdlhším dielom v sérii (109 minút). Napriek tomu si myslím, že je na kvalitatívne vyššej úrovni ako dvojka. Zápletka je lepšie budovaná, akcia má grády, vyústenie je akceptovateľné.

Po dlhej-predlhej dobe mi pri nie jednej scéne prešiel mráz po chrbte. Nemá to úplne rovnakú mrazivú atmosféru ako v oboch "Zajatiach démonov", no neviem prečo by sme mali toto dielo k nim prirovnávať. Ten mráz som mal práve pri pohľade na rohatého "kozo démona". Pretože ja mám na hororoch najradšej práve strach, ktorý ide z toho, čo sa na plátne odohráva a nie z tých lacných lakačiek, kedy na vás niečo vyskočí a príde do toho dramatický tón. Práve vďaka tomuto, je pre mňa tento horor skutočne hororom. Annabelle ako horor je pekne spracovaný vrátane efektov. Film sa mi veľmi páčil, milo ma prekvapil a je tu podhodnotený a preto tomu plesknem za plný počet. Síce si myslím, že množstvo ľudí si neprečítalo alebo nepochopilo tento príbeh a preto tu sú na tento film také negatívne reakcie, ale nebudem im ich názor brať. Annabelle je pomerne kvalitný duchársky horor, hoci to nie je žiadny zázrak. Navyše ústrednej dvojici to spolu svedčí a pôsobí naozaj sympaticky. Práve kvôli úžasnej a sexi Annabelle Wallis je táto sníma o triedu na vyššej úrovni.

Zvučný režisér Tim Burton sa nemôže pri takomto projekte odviazať. Najhoršia je absencia nápaditosti. Síce si ide po línii skutočných udalostí, ale forma je predvídateľná a ničím neprekvapí. Skrátka polopatistická jednohubka. Herecky má k dispozícii Amy Adams a Christopha Waltza. Amy je pôvabná a jej výkon bol aj ocenený Zlatým Glóbusom. Ide z nej zraniteľnosť, ale zároveň aj odhodlanie postaviť sa proti neprávosti a manipulácii. V širších kontextoch by pokojne mohla byť na čele hnutia utláčaných krehkých žien. No ChristophoviWaltzovi úlisná poloha v tomto filme nepristane. Bohužiaľ, nie sme u Tarantina doma. Pri kladných postavách to funguje, Walter Keane je však opakom. Postupom času je jeho prejav až neznesiteľný. Big Eyes by v réžii mladého ucha, snažiaceho sa o veľdielo udalostí z 50. rokov vydal na slušný debut. Lenže pri režisérovi Burtonovho kalibru chýba niečo navyše, na čo sme ešte stále zvyknutí. Pôsobí ako povinná jazda, ktorá má navyše neduhy.

Pre mňa je táto snímka príkladom toho, ako to dopadne, keď sa rozhodne niekto robiť všetko sám. Je tam ku podivu veľa výborných nápadov, ale čo z toho, keď je to všetko zabalené iba do životných pocitov režiséra Kaufmana a spracované bez snahy odovzdať to divákovi v zrozumiteľnej forme. On tomu určite rozumie, ale nič by sa nestalo, keby si ich nechal napísané v denníčku. alebo, keby si k tomu zavolal nejakého šikovného režiséra. Možno keby sa o tom scenári bavil s niekym ďalším, tak by to spoločne spracovali do zrozumitelnejšieho dielka. No a aj po režijnej stránke je to úplne bez nápadu. Kaufmanovi herci sa totiž skoro v žiadnom zábere nehýbu a defacto tak vystupujú iba v úlohe hovoriacich hláv. Tak ma napadá, že najlepšie by bolo, keby z toho spravil rozhlasovú hru. Jediným pozitívom a lákadlom, na ktoré vás môžem nalákať je, že ak vydržíte približne hodinu a pol, dočkáte sa božského tela Emily Watson, kvôli ktorej som sa do tohto diela pustil. Aspoň od nej som teda dostal viac, než som čakal.

Zatiaľ čo tragédiu druhej svetovej máme vo filmografií zmapovanú, prvá svetová napriek fascinujúcim bodom v krviprelievaní toľko pozornosti nedostáva. Ale teraz sa dostaneme do roku 1915 a bitky pri Gallipoli. Russell Crowe režíruje seba celkom šikovne a neraz sa hrá s mnohými scénami naraz. Tu núka flashback, tam určitú víziu, inokedy skúša prechod z rovnakého miesta do minulosti. Má tu pokojné scény, hnusnú vojnu či akčné prepady, ale aj slnkom zaliate raňajky v istanbulskom hoteli. Pomáha si aj dobrými hercami - Jai Courtney v epizódnej roli skvostný, Olga Kurylenko veľa priestoru nemá, ale jej postava je pamätná a zobrať množstvo neopozeraných tvárí bol dobrý krok. Cesta nádeje mi čiastočne pripomína Unbroken v pomalšom rozprávaní, no kompenzuje ich neopozeranými miestami, posunmi v príbehu a má čosi do seba aj v tom, že za 111 minút ťažšej drámy som sa nepozrel na hodinky ani raz. Čo je malé, ale výrazné plus v celkovom vnímaní tohto typu filmov. Ťaží vás, púta vás, ale drží v pozornosti.

V prvom rade by som chcel nalákať všetkých na toto dielo informáciou, že tento film bol natáčaný viac ako 12 rokov (zámerne) a preto tu všetci herci skutočne zostarli. Najviac to vidno na mladom Ellarovi Coltraneovi. A to je skutočne zaujímavý element, ktorý tu pravdepodobne doposiaľ nemal obdoby. Preto by som bol rád, keby som sa dočkal takých filmov čoraz viac a viac a niektoré by mohli byť natáčané aj viac ako 20 rokov. Áno, je tu však problém s financiami, výplatou za hranie a tiež by niektorí herci mohli v skutočnosti nečakane umrieť. O to viac je to ale zaujímavý nápad. Práve Chlapčenstvo upozorňuje na to, že najdôležitejšie momenty sa odohrávajú náhodne a neplánovane. Boyhood je tak ten zážitok, na ktorý určite nezabudnete, bez ohľadu na to, či okamihy prežívate, alebo okamihy prežijú vás.

Na snímke sa odráža režisérova tvorivá chuť. Z jednotlivých rozprávaní srší autorovo nadšenie pre film. Premieňa sa na nenútenú zábavu. Wild Tales sú slobodným autorským dielom, čo z neho však ani náhodou nerobí neatraktívny či náročný. Je určený komukoľvek a nerobí rozdiely. Skvostný vďaka využitiu prvkov obľúbených komediálnych či akčných žánrov, ale aj vďaka autentickému vykresleniu násilia. Na druhej strane je hĺbavý, jeho príbehy nie sú zjednodušenými anekdotami. Na pomerne malom priestore presne pomenúva javy, tému, charaktery a buduje silnú atmosféru. Postupne nás privádza do varu, dej plný nečakaných zvratov, či fatálnych vyústení. Dramaturgické zoradenie príbehov výborne graduje a rastie aj vážnosť tém. Szifron si to perfektne vypočítal a ešte lepšie načasoval. Jeho divoký plán dopadol na výbornú. Táto šialená argentínska zmes emócií nenechá v kresle nikoho chladným.

Ex Machina je pekný príklad že na kvalitné sci-fi netreba mega veľké rozpočty ale dobrý nápad a myšlienku. Je to skromná komorna sci-fi dráma no perfektne filmársky spracovaná. A s tajomnou atmosférou a skvelým soundtrackom. K výbornému zážitku pomohla aj muzika a krásna nórska príroda. V Ex Machina Režisér Alex Garland musel inovatívne riešiť x-krát prevarenú tému Umelej inteligencie. Pútavé dialógy. Dobre vybraní herci. Aj keď filmov s podobnou témou už tu bolo veľa krát napr. A.I. a Blade Runner. Už Sunshine kde Garland napísal scenár bolo slušné sci-fi ale toto sa mi páčilo tiež. Príjemné prekvapenie. Garland, bohužiaľ, spadol do obávanej šablóny, no vykresal pomocou vzťahov troch ľudí v odľahlom vedeckom komplexe dusivú atmosféru neistoty. Rozhodne sa jedná o pamätihodné a kvalitné sci-fi, ktoré sympaticky uteká, rozdelenie do aktov je osviežujúce a drží vás v napätí.