doMchek

Technicky to trebárs nazvem introspektívnou sondou do rozšíreného vedomia ku ktorému neodbytne patrí pocit existenčnej paranoje na typicky afektovaný tínejdž americký spôsob luxusne odtrhnutou a prilepenou ku nejakému tomu ochrannému štítu objektívnej kolektívnosti. Stykom, akýmkoľvek, sa vždy niečo prenáša, začína a končí, sexuálnym zvlášť, vnímaví a mimozmyslovo citliví jedinci o tom vedia svoje. V kombinácii so strachom to klasicky končí v takýchto smiešno-tristných zabudnutiach. I tie majú svoj prchavý účel, často paradoxne nevyčísliteľný. U mňa zážitok zo zdieľania za jedna.

Asi jeden z mála realisticky ladených počinov na túto tému s dobre prepracovanou psychologickou gradáciou; človek má pri sledovaní silnú tendenciou identifikovať sa s dianím, čo pri súčasnej filmovej brakovosti v tjeto oblasti rarita, preto ani prítomné klišoidné prvky nepôsobia rušivo a aj ten čierny medveď pôsobí ako grizly. V našich podmienkach málokto chápe, že Poľana, Fatra, či nejaké Tatry nie sú skutočná divočina a medveď hnedý má tendenciou pred človekom utiecť, nanajvýš útočí pri sebaobrane. V Kanadskej divočine medveď grizly človeka môže ľahko prenasledovať ako korisť a útočiť na človeka ako na potravu, hlavne keď cíti pach krvi alebo nedajbože už okúsil ľudský stejk. Ísť do takého prostredia bez skúseností, obozretnosti, alebo bez účinnej strelnej zbrane je značné riziko. Tento film je dobrý odstrašujúci príklad.

Postnovodobé podobenstvo trebárs o ježišovi v nás v taktrochu vylepšenej islamistickej verzii alias rozprávka o zrení jednej cesty. Nice, nice, nice.

Grotesktné, komediálne pôsobiace psycho....ako keď si niekto užíva "bad trip".

Reálna, úprimná a otravná sonda do kolobehu zneužívania.

Postmoderná balada s vystupujúcimi symbolmi a s lyrickými prvkami o strachu zasiatom do mysle človeka. A snaha o jeho integráciu zo strany matky akousi inštinktívnou geštalt terapiou uzavretia kruhu ukrivdeného dieťaťa. Chvíľami a hlavne spočiatku to vo mne budilo autentický dojem, potom, smerom ku koncu, pôsobilo v niektorých kľúčových scénach nánovito/zle inscenované. V niečom sa mi to páčilo viac ako japonský originál, v niečom menej.

Toto sa nedá brať vážne, a ani ako paródia. Pár modeliek a modelov šaškujúcich v lese (tiež modelkovskom) a pre mňa čistý odpad.

Tranzová, groteskná fantasmagória.

Pekne sa na to pozerá, keď ten domček z karát padá. Ale nesúhlasím s Dueinom, že to stojí zato budovať znova. Treba ísť ďalej.

Môj súkromný umelecký odpad.