Equilita

Chľast je metla ľudstva a aj keď je to dosť smutný fakt, alkohol je jedna z mála vecí, ktorá dokáže spájať ľudí. Na týchto drámach zo severu vždy cením, že nič nejak extra neprikrášľujú, ale ukážu tak, ako to v skutočnosti je. Aj keď sa tento experiment o 0,5 promile zdá zo začiatku celkom veselý, každý už dopredu musel vedieť, že sa to neskončí dobre, takže žiadne prekvapko sa nekonalo. Chválim herecké obsadenie a špeciálne chválim Madsa, ktorý málokedy sklame. Tempo bolo na mňa trochu pomalé ak zoberieme do úvahy stopáž filmu verzus dejovú líniu. Takže aj preto dávam o jednu hviezdu menej, ako bolo pôvodne v pláne.

Pozerala som 1.1.2021, ako prvý film v tomto roku a pomohla tomu jedna zásadná vec a to, že som Silvester oslávila ako inteligent a ráno som nemala zlú náladu z opice. A vďaka dobrej nálade sa mi tento netflixovský skvost zdal oveľa vtipnejší, ako v skutočnosti asi bol a som rada, že som nový rok začala s úsmevom na tvári, pretože ten minulý bol na zaplakanie. Táto absurdná komédia mapuje udalosti roku 2020 tak cynicky a vtipne, že by to jedného mohlo uraziť, ba až pobúriť, že si niekto z takých "vážnych" vecí robí srandu.

Na tento film som natrafila úplnou náhodou a som veľmi rada, že som mu dala šancu, pretože to bola zatiaľ najlepšie investovaná filmová hodinka a pol za posledný čas. Nepoznám veľa filmov, ktoré by sa venovali určitej povojnovej problematike tak, ako práve tento. Bola to emotívna jazda, kde sa striedal smútok a súcit s radosťou a nádejou pre decká z koncentrákov, ktoré sa pomaly ale isto adaptujú zo sveta hrôzy do normálu. Chválim aj výber hercov, špeciálne spomeniem Thomasa Kretschmanna, ktorý stvárnil veľmi príjemnú postavu, pre mňa možno až tak sympatickú, ako bol napríklad Liam Neeson v Schindlerovom zozname.

Dokumentu, ktorý rozpráva skutočný príbeh o matke, ktorej chladnokrvne zabili dcéru, vytrvalo sa pre ňu snaží nájsť spravodlivosť a sama pri tom príde o život sa nedá dať menej ako 5* Krásna ukážka toho, ako to (ne)funguje nielen v Mexiku, ale všade na svete. Veľmi cením záverečný song Canción sin miedo. Nádherný track.

Emily v Paríži mi spríjemnila jeden dlhý, skoro 5 hodinový sobotný večer. Extrémne dobre mi padlo, že sa jedná o jednoduchý príbeh o živote, láske, priateľstve, kariére a trošku aj o móde, čo mi veľmi okrajovo pripomenulo starý dobrý Sex v meste. Nevedela som sa odtrhnúť od začiatku až do konca. Parádna oddychovka, plná sympatických neopozeraných hercov.

Prvýkrát som si Uncut Gems pozrela 16.9.2020 s tým, že niekedy v blízkej budúcnosti si budem musieť dať replay a až potom napísať komentár. Deň D je tu a musím povedať, že je to doslova drahokam roku 2019. Ak máte nízky tlak, tento film vám ho zaručene zdvihne, pretože niečo tak intenzívne, hlučné a vulgárne som asi ešte nikdy nevidela. Ten neustály tlak na hlavnú postavu sa mi vryl doslova pod kožu. Od začiatku do konca som bola v nervóznom napätí a miestami som až nechápala, ako je možné, že vo mne film s Adamom Sandlerom vyvoláva takéto emócie. Záverečná stávka a zápas bol tiež o nervy. Pre mňa je síce Uncut Gems jeden z najzaujímavejších filmov súčasnosti, no zároveň nie je pre každého. Na záver ešte pochválim soundtrack a celkový feeling akoby bol film natočený koncom minulého storočia.

Keďže z prvej série si už takmer nič nepamätám, okomentujem aspoň druhú. Ono to nakoniec aj tak vyjde na rovnako. Sú seriály, ktorých zmysel alebo lepšie povedané forma sú viac či menej rovnaké. Napríklad Dark začal dobre, potom sa to začalo zamotávať a teraz stojím pred 3. sériou a nedokážem sa donútiť začať ju pozerať, pretože som absolútne stratila pojem o tom, čo sa tam vlastne deje. Castle Rock opäť na podobnom základe, ale slabší. A The Haunting of Bly Manor znova ten istý postup, prvé 4 epizódy skvelé, potom sa to zvrtlo a prestávala som veciam rozumieť, siahodlhé dialógy o ničom nudili, no našťastie to posledné 2 epizódy zachránili a vyjasnilo sa všetko. To je presne to, čo mám rada. Rozumieť deju, na ktorý sa pozerám. V oboch predošlých prípadoch a v XY ďalších seriáloch, sú veci, ktoré človeka úplne zmätú a potom rozmýšľam, kde je chyba? Vo mne? Som nechápavá, mám slabú predstavivosť a preto prelínaniu času, dimenzií a podobným veciam nerozumiem? Alebo ľudia proste majú radi veci, ktorým nerozumejú a lepšie hodnotenie dajú už len zo zvyku, alebo aby nepokazili pekné červené číslo na csfd? Neviem, ale viac sa prikláňam k tej druhej možnosti. Keď sa na to pozerám retrospektívne, tiež som podobným typom seriálov dávala lepšie hodnotenie, ako si zaslúžili. Ale všetko záleží od priorít každého jedinca. Pre mňa je jednoznačnosť v deji zrejme oveľa dôležitejšia ako kvalitné spracovanie po režisérskej stránke, kamere, soundtracku atď.

Keď som sa dozvedela, že bude nový Borat, automaticky som si pomyslela, že to bude hlúposť. Bohužiaľ sa moje obavy pretavili do reality. Neprišlo mi to ničím nové ani výnimočné, ale to snáď ani nikto nečakal. Keď prišiel prvý Borat pred 14 rokmi, bol to typ komédie, ktorý rozčeril vody svojou inakosťou. Teraz to bola len recyklácia starých vtípkov a celkovo typického Cohenovho štýlu. Zasmiať sa na tom dalo, odpad to nebol, no nebolo to ani niečo, čo by som si chcela pozrieť znova. Vďaka aspoň za soundtrack od Gorana Bregoviča, ten som si užila asi najviac.

V prvej polhodine filmu som mala veľmi zmiešané pocity. Porovnávala som Paris, akú všetci poznáme, čo je vlastne len jej alter ego a Paris, ktorá ukázala svoju pravú tvár. Musím sa priznať, že som jej to zo začiatku veľmi neverila, pretože dnes sa nedá veriť už naozaj ničomu a zároveň sa dá všetko jemne zdramatizovať. No prekvapilo ma čím si v živote prešla a že o tom nevedela ani najbližšia rodina. O to viac cením, že sa to rozhodla povedať celému svetu, čo určite chcelo kopu odvahy. Nakoniec som teda uverila a reálna Paris sa mi veľmi páči a rešpektujem ju. Film je natočený pútavo, všetko dôležité bolo zodpovedané, ba dostali sme aj niečo naviac. Čo, to už nechám na každého vlastnom posúdení.

Pri Dark Waters som si uvedomila jednu zásadnú vec. Aj keď si človek myslí, že má aspoň ako taký všeobecný prehľad. Vždy sa nájdu nejaké zásadné udalosti a informácie, o ktorých v živote nepočul. To je pre mňa práve príbeh Dupontu. A to sa na mňa v kuchyni teraz už zlovestne škeria teflónové panvice. No ale naspäť k hodnoteniu filmu samotného. Keďže mám veľmi rada filmy podľa skutočných udalostí, zaujala ma hlavne téma a obsah. Spracovanie síce tiež nepokulhávalo, ale bolo tam zopár scén, ktoré mi prišli zbytočné. To sú však len moje osobné rozmary a pocit z filmu mi to nepokazilo. Je to predsa v prvom rade životopisný film o právnikovi, ktorý sa postavil proti gigantovi, proti ktorému by to každý iný rovno vzdal. Pre viac informácií a hlavne pre dokumentárnu formu, ktorá mi asi bude viac sedieť mám v pláne ešte ďalšie filmy, ktoré mi posunul "One and only" Real Tom Hardy.