FiliBauchma

Alfred Hitcock presents PSYCHO aneb prvý predchodca niečoho čo sa bude v budúcnosti nazývať slasherom. Psycho to ti je vlastne taký o osemnásť rokov starší súrodenec Halloweenu odohrávajúci sa v prostredí motelu s jednou dejovou linkou naviac, pričom je však degradovaný o Carpenterov hudobný (prepáč Herrman) a réžijný (Prepáč Alfréd) rukopis. Rešpektujem Hitchockov historický význam v dejinách filmu rovnako ako jeho schopnosť vyťažiť z hercov maximum a robiť nádherné zábery exteriérov a interiérov, ale spôsob jeho rozprávania príbehov je aspoň pre mňa nezáživný, v horších prípadoch aj ubíjajúci, prosto ma nebaví. Dôkazom buď napríklad kultová scéna v sprche, ktorá mi príde jednoducho čudná. Nie desivá, nie šokujúca, ale čudná. Janet Leigh (AKA matka Jamie Lee Curtis z Halloweenu) sa správa ako keby po prvý krát v živote videla sprchovú hlavicu, následne sa urobí zopár čudných prestrihov, v pozadí sa desivo otvoria dvere, a príde jeden z najhorších hororových výkrikov v dejinách (prepáčte mi za názor, uznávam historický význam tohto filmu pre ďalšie smerovanie thrillerového a hororového žánru, pričom však aby som si zachoval čisté svedomie a neklamal sám seba nemôžem napísať, že  obdivujem film samotný, respektíve niektoré jeho pasáže). Avšak okrem statusu kultového omylu, a niektorým slabším dejovým odbočkám (celá línia s Janet Leigh slúži len na predstavenie hlavnej zápletky, ale je až neprirodzene dlhá), mám filmu naozaj len máločo vytknúť. Príbeh o lúpeži je zaujímavý a napínavý, herecké kreácie bezchybné (Perkins na oskara, už len za ten posledný úsmev), občas by som možno skrátil príliš dlhé dialógy, ktoré raz za čas majú niečo do seba, ale väčšinou len spomaľujú dej (aj keď kto vie či by to bez nich fungovalo), a pekný (aj keď nie tak šokujúci ako by som si prial) záverečný twist. Nikdy som nepochopil kultovosť filmov Alfreda Hitchcocka a Psycho ma tiež nepresvedčilo o jeho talente a schopnosti budovať atmosféru teroru a strachu, nakoľko však Perkinsov herecký koncert predstavuje zatiaľ jediný film, ktorý ma od Hitchocka ešte ako tak bavil, a občas dokázal navodiť aj slušnú psycho atmosféru (aj keď to zasa vďaka Perkinsovi), tak mu tie 4**** predsa len dám. "People never really run away from anything."

Satirická kritika konzumnej spoločnosti ako šesťchodový komediálne ladený horor. Prosím, to ochutnám naozaj rád. Predkrm: Začíname zľahka, nevýrazne, postavy sú jemne načrtnuté, ale chýba tomu nejaký výraznejší cveng. Prvý chod: Usadíme sa a pred nás je položená prvá delikatesa, metafora povrchnosti, naša konzumácia začína naberať určité kontúry, už vieme, že pôjde o neobyčajný večer. Druhý chod: Začíname pociťovať pikantnú ostrosť zvratu, pomaly nás to pridusieva až napokon sykneme pomedzi zuby, pokrm má grády. Tretí chod: Tvorcovia si nás pomaly zaháčkujú, konzumenti odkrývajú karty a nám nezostáva nič iné než si plnými dúškami vychutnávať trpkosť desu. Štvrtý chod: Ládujeme do seba  všetko ponúknuté, prepchávame sa, sme stále plnší a plnší, ako predstaviteľom súčasného systému už nám niet úniku. Piaty chod: Obzrieme sa po ostatných večeriacich, ich tváre prezrádzajú rovnaké pocity ako tie naše, svojou aroganciou sme si viac podobný než by sa nám páčilo. Šiesty chod: Večera sa pomaly blíži k svojmu koncu, tvár spoločnosti je zdesená, pravda sa zdá byť až príliš krutá. Umelec sa len pousmeje, majstrovské dielo je takmer u konca. Dezert: Tá sladká chuť spravodlivej pomsty, vždy ju treba podávať esteticky vyváženú a za studena.

Až na to neustále opomínanie existencie pravej lásky a jedného soul-mate, čo ma ku koncu už mierne vytáčalo, predstavuje Crazy, Stupid, Love jednu veľmi príjemnú rom-com jazdu, ktorá na rozdiel od väčšiny svojich súkmeňovcov nie je prízemná ale vyspelá a dokáže ju sledovať aj človek u ktorého romantické komédie nepatria medzi obľúbené žánre. Dosť tomu napomáha nielen neustále prekvapujúci a originálny scenár, ktorý sa nebojí načnúť aj citlivejšie témy, ale aj jemne exotická a svieža réžia (všimli ste si koľko zelene sa zvykne nachádzať v pozadí záberu:) tých dvoch chlapcov za kamerou. Čo však film vystreľuje do nebeských výšin, je herecký ansámbl, ktorý nemohol byť vybraný lepšie (Ryan Gosling vedie (u každej jeho hlášky som umieral od smiechu), pričom "žena s krízou stredného veku" Julianne Moore a charizmatický Steve Carell sú mu hneď v závese, Emma Stone a Kevin Bacon trochu nevýrazný, ale to asi skôr preto, že im scenár neumožnil sa viac predviesť). Jacob: Let's talk about how many women you've been with. Cal: Sexually? Jacob: Yeah, no. I mean break-dance fighting.

Rob Zombie meets Mainstream. A na počudovanie to dopadlo presne podľa očakávaní. Rob prebral príbeh originálu a zasadil ho do svojho sveta plného zvrátených individuii, pričom sa pokúsil psychologicky rozkúskovať osobnosť Michaela Myersa (skutok hodný obdivu, ktorým pochováva šancu na zábavný slasher, občas fakt neviem na čom Rob fičí). Michael sa teda v novom Halloweene stáva postavou z mäsa a kostí (to že mu bodné ani strelné rany nič nerobia, už vysvetlené nebolo, ale čert to ber, kto by chcel smrteľného psychopata), a Zombie sa úporne ale zbytočne snaží objasniť jeho konanie, prečo sa stal, tým kým sa stal, čo ho viedlo k zavraždeniu svojej sestry atď. a presne v týchto momentoch je vidno kde režisér búra do mantinelov mainstreamu. Rob nedokáže napísať ľudský charakter, jeho postavy sa na ľudí buď len hrajú alebo to proste nie sú bytosti z tejto reality, prípadne (skoro vždy) sú až nepochopiteľne nesympatické a neznesiteľné (česť výnimkám ako Danny Trejo:), ich skorá smrť je pre diváka vykúpením. A to je problém. Mainstreamový horor potrebuje sympatické postavy, s ktorými viete súcitiť a rozumiete im, bez nich stráca akékoľvek opory a nemá šancu vydesiť, nakoľko nie je o koho sa strachovať. V tak zlom svete ako nám je však prezentovaný sa Michael stáva obyčajnou postavou, nevymykajúcou sa z bežnej dennej rutiny, jeho konanie nemôže byť brané ako niečo nesprávne, nakoľko si postavy pripravené utrpenie väčšinou zaslúžia. Ale takýto problém sa od filmu Written and Directed by Rob Zombie prirodzene dal očakávať. Z pekla dobrí The Devil Rejects neboli iný. Čo avšak bolo nepríjemným zistením, sú nie príliš dobré natočené vraždy. Napriek slušnému rozpočtu pôsobia lacne, a aj keď im nechýba gore, len asi v jednom prípade vidíme ako akt priamo prebehne (smrť nevlastného otca), inak sledujeme buď útočiaceho Michaela alebo zakrvavenú obeť, obe zabrané na neskutočne roztrasenú kameru. Čo ďalej nefunguje na rozdiel od priameho pokračovania originálu z 2018 je nostalgia, o tú tu ani nezakopnete. Zombie si možno ctí predlohu ale vôbec nevie ako to ukázať, hudobné vsuvky z pôvodného soundtracku vykúzlia skôr pobavený úsmev typu "To ako vážne." než "Wow, až mi zimomriavky prebehli po tele." po atmosfére originálu ani stopy, zato sa však dozvieme ako celý osudový večer videl Michael, nakoľko niektoré scény sú presne prekopírované z originálu, s jediným rozdielom a to, že ich vnímame z Michaelovho uhla pohľadu. To je taktiež asi jediný dôvod, prečo sa na film oplatí pozrieť. Nie preto, že je to zle natočený slasher. Nie preto, že je to nešikovne pripravená pocta kultového originálu. Ale preto, že každý chce predsa vidieť svoju obľúbenú scénu z toho opačného úhla pohľadu.

Zlo. Strach. Presvedčenie. Utrpenie. Podvolenie sa. Výčitky. Odvaha. Spravodlivosť. La Passion de Jeanne d'Arc nebol natočený aby rozpovedal príbeh francúzskej mučedníčky. Nie to nie. Dej vo filme je čo najviac potlačený do úzadia, nakoľko Johanku len odsúdia, ona prejde svojou vnútornou skúškou viery a presvedčenia, a na záver ju upália. Nič viac. Čo sa udialo nie je podstatné. Ako sa Johanka cítila a čím si vo svojom vnútri prechádzala, nad tým sa treba zamyslieť. "You claim that I am sent by the Devil. It's not true. To make me suffer, the Devil has sent you... and you... and you... and you." Celý príbeh sa v zásade odohráva v dvoch miestnostiach a jednej dvorane, čo mu na jednej strane uberá na diváckej atraktivite, na strane druhej, umožňuje režisérovi, lepšie pracovať s emóciami, nakoľko divák nie je rozptýlený opulentnou výpravou. Carl Theodor Dreyer nám nechce podať historické svedectvo o Johankinom procese (aj keď autentickosť a presnosť tam sú tiež prítomné), miesto toho mu ide o vyobrazenie zla v konfrontácii s nevinnosťou a presvedčením, čo je podporené neustálymi zábermi na fanatické pohľady sudcov a smutnú tvár nevine prezentovaného dievčaťa. Z toho sú žmýkané emócie, na tom Dreyer zakladá svoje Utrpenie panny Orleánskej. Nič viac, nič menej. "I have never wronged anyone."

To že Alejandro Amenábar nenatočí obyčajnú ducharinu ma mohlo napadnúť aj skôr. Ale predsa staré sídlo, pomaly budovaná atmosféra, občasný jumpscare (asi dvakrát ma myklo, ale že poriadne), a ničím sa z normálu vymykajúca dejová línia, sa ma len úporne snažili presvedčiť, že Amenábar sa nepokúša o nič viac, než len o ďalší prírastok do žánru. Alejandro, ty kluku šikovná, si si to na mňa parádne pripravil. Najprv prvý zvrat (ktorý som v zásade očakával, ale aj tak potešil) a potom ten druhý (ktorý ma v zásade neočakávane milo prekvapil). Toto vymyslieť, takto sa s nami zahrávať a potom nám ukázať, že ono to bolo vlastne inak, pričom do seba všetko zapadne ako správne slová do krížovky, je dôkazom vynikajúcej režisérskej a scenáristickej invencie. A to, že všetky postavy sú realisticky napísané a nerobia žiadne nelogické rozhodnutia, je milým prekvapením, ktorým horory väčšinou nedisponujú (Alakina Mann, je najlepšie napísanou detskou postavou, s akou som mal kedy česť sa na filmovom plátne stretnúť, jej úprimnosť je prosto "odzbrojujúca"). "I don't believe that the Holy Spirit is a dove."

Viac ako Počiatok mi to pripadalo, že si Rodriguez chcel natočiť vlastnú variáciu na X-menov seknutých so Stephenom Kingom (takú svojskú verziu Freaks, na ktorú sa tam pomrkáva asi hneď od začiatku), čo sa nedá hodnotiť ako zlý nápad, len to celkové prevedenie, už úplne dokonalé nie je. Okrem scenára, ktorý kradne, kde sa dá (ako už bolo spomenuté: Počiatok, X-men, alebo nedávny Freaks), je najväčšou slabinou filmu nevydarený kasting (Afflecka, na rozdiel od väčšiny databázy považujem za celkom solídneho herca, ktorému však musí sadnúť úloha a tu mu prosto nesadla, polovicu filmu pôsobí, že sa buď strašne nudí, alebo nevie čo má hrať a tú druhú sa len blbo usmieva; Alice Braga fajn, tá tam aj tak nemala príliš čo predviesť a Fitchner sa s ksichtom záporáka už narodil, takže tam nebolo čo skaziť (aj keď prepaľovanie očami, išlo už aj u neho trochu za zdravú mieru)). Akcia fajn (ako býva u Rodrigueza zvykom), ale je jej málo a pôsobí lacne (ako býva u Rodrigueza zvykom), čo sa k ostatne drahému vizuálu príliš nehodí a bije to do očí. Záver poteší, potitulkova scéna sklame (ani Rodriguez si predsa nemohol myslieť, že sa mu z tak prevareného námetu, podarí vydolovať novú franšízu). Na jedno skuknutie na malej obrazovke fajn, ale opakovane by ma to už asi nemalo čím zaujať. P.S. zaregistrovali ste vtip o ošťanom barmanovi z Desperada:)

Buďme si úprimný, Cloverfield nie je franšíza. To len Abrams používa ten názov ako marketingový ťah, keď nevie ako zaistiť svojim filmom reklamu. Toť k inak celkom slušnej akože "sérii." Teraz k filmu samotnému. Cloverfield Paradox. Názov výstižný. To že bol niekto ochotný zafinancovať taký scenáristický skvost, kde sa počet blbosti navyšuje exponencionálne na základe rovnice blbosť na n-tú, pričom n-ko sa v každej dimenzii rovná inej hodnote (v našej to je cez dve trilióny, ale komu by sa to chcelo počítať:), je paradox sám o sebe. Postavy, ktoré by na vesmírnu loď, v dôsledku ich psychické lability v akejkoľvek situácii, ktokoľvek príčetný nikdy nepustil (niečo sa nezdarí, tak sa pobijeme, what???), pričom ich hrajú celkom kvalitný herci (Brühl, Zhang), ktorý v tomto filme klesli na úplne dno svojich (ne)hereckých možností (nikto nie je sympatický, všetci vám lezú na nervy a vysvetlí mi prosím niekto prečo si O'Dowd myslí, že hrá v komédii??? (aj keď pri tých replikách, ktoré musí prednášať... vlastne sa mu nečudujem). Ešte k výberu režiséra by som sa chcel dostať. Julius Onah je čašník? Inak si to totižto vysvetliť neviem. Prosto Abrams sa pri káve musel vsadiť s kamarátom Reevesom, že každý "Aj ten čašník, ktorý práve pozerá do stropu a pôsobí, že je duchom neprítomný.", so slušnou produkčnou záštitou dokáže natočiť dobrý film. Abrams, toto je pre teba. NIE NEDOKÁŽE!!! Onah vôbec nevie čo robí, scény na seba ako keby nenadväzujú, čo ma vzbudzovať strach, budí rozpaky (v lepšom prípade) alebo nechcene rozosmieva (v tom horšom), celé je to strašne zmätené a jedine čo to zachraňuje, je pekný vizuál za Abramsov rozpočet. Ktorého možnosť zahviezdiť, je však o okamžik nato hneď zhodená znudenou O'Dowdovou prstami klopkajúcou rukou vo vitríne. Inak vedeli ste, že vo vzduchoprázdne sa dá rúčkovať? Ja teda nie.

Sústava za sebou idúcich na bránicu efektívne útočiacich skečov, ktoré drží pokope len veľmi slabá dejová linka, stačiaca ledva na tridsaťminútovú grotesku. Uznávam Chaplinove kvality, ako herec je rozhodne nedostižný a so svojou vtedajšou múzou Paulette Goddardovou, si celý film kradnú v zásade len pre seba, ale s čím mám problém, je samotné prevedenie filmu (s príbehom kupodivu ani nie, nakoľko možno je jednoduchší, ale má dobrú pointu, čo sa vidí naozaj len málokedy). Uvedomujem si, že Modern times boli nakrútené v 1936, ale taktiež verím, že aj niekto ako Chaplin mohol v tej dobe vymyslieť už niečo lepšie ako len za sebou idúce samostatne nesúvisiace vizuálne vtipy (do pozornosti dávam It happened one night (1934) od Franca Capry z rovnakého obdobia, ktoré bolo rovnako vtipné a predovšetkým sa tam celý čas dialo niečo, čo súviselo s dejom, pričom u Modern Times mám dojem, že sa tam deje všetko možné, a len naozaj málo vecí súvisí aj so skutočným príbehom). Napriek tomu ak sa vo vnútri sami presvedčíte, že ten film je ešte o dvadsať rokov starší, a všetci okolo filmu ešte len skúšajú, čo by mohlo na divákov fungovať, tak si to v pokoji dokážete vychutnať ako plnohodnotný zážitok. Scény Chaplina pracujúceho v továrni totižto naozaj stoja za to.

Môj rozum bez vkusu vraví 3***, zatiaľ čo chlapčenská natešenosť, ktorej stačí k šťastiu občas naozaj veľmi málo vrieska "napáľ tam 4****" (keď sa pozriete na moje hodnotenie, asi vám dôjde, komu som nakoniec podľahol:). Inak typický Emmerich so všetkým čo k tomu patrí. Ber alebo nechaj byť. Neskutočné prepálený patriotizmus v mierne dlhšej stopáži než by sa patrilo, s príbehom riedkym ako polievka v gulagoch, zato s opulentnými trikmi (na tú dobu), výbornou občas až post-apokalyptickou výpravou, funkčným humorom (-Ale ja nie som Žid. -Nikto nie je dokonalý.) a hercami, ktorý si svoje úlohy vychutnávajú plnými dúškami (Will Smith frajersky vedie, pričom Jeff Goldblum mu hneď v závese viac než len slušne sekunduje, Bill Pullman ako prezident trochu nesympatický, ale čo už, nikto nie je dokonalý:) "Welcome to Earth."