Den začíná

Ten příběh je blbě odvyprávěn. Flashbacky do minulosti hlavního hrdiny se naprosto zbytečně střídaj se součaností. Podle mě bud jedno nebo druhý obojí je vždycky na hovno a málokdy to funguje neb to hrozně ubírá na souznění s dotyčným o kterým se ve finále zase až tak moc beztak nedovíme, Finálovej flasback je sice výbornej a krásně to všechno uzvaře a emočně vygraduje, ale stejně bych to udělal jinak, kdybych teda z filmařiny uměl víc než prásknout klapkou. Pokud jde o herce, tak Jean Gabin to samozřemě táhne a je tradičně výbornej, ale tady si myslím, že všichni ostatní až příliš na Gabina sázeli a podcenili zbytek. (19.01.2013)

V prvních minutách filmu sledujeme poměrně napjaté okamihy s vrahem, který zůstal sám s pistolí v zamčeném hotelovém pokoji, obklíčeném zvenku zděseným davem a policajty. V retrospektivách pak následuje v zcela odlišné atmosféře až poeticky laděný příběh o životě a lásce mladého zamilovaného muže. Zvláštní napětí vytváří zde právě onen kontrast, když se před divákem vynárá otázka, jak je možné, že se takový, na první pohled zcela šťastný člověk mohl dopustit vraždy a tak zběsilého konání. Nejpředvídatelnější možnost v podobě milostného konfliktu a žárlivosti se sice brzy na to odehrávat začne, ale rozhodně není nouzi o překvapení i v podobě nevěry z druhé strany či vzájemné konfrontace dvou milenek. V rámci soudobé tvorby strhující thriller s velmi originálními rozprávěčskými postupy, ze kterého si odnáším silný filmový zážitek plný napětí, nepokoje a dusna. Odnáším si taky zážitek z výkona Jeana Gabina, který byl už za mlada vážně borec! 90% (# Challenge Tour – 52 roků filmu za 52 týdnů) (09.02.2019)

François je na čase, aby si začal pomaly bilancovať, keďže si sa akurát ocitol vo vskutku mimoriadne nezávideniahodnej, až totálne komplikovanej situácii, že čochvíľa budeš aj úplne „zabarikádovaný” v hotelovej izbe, kde sa len ozaj pred malou chvíľou stala istá, a naprosto nevídaná vec, čo sa teda Teba týka, ktorá Ťa mimochodom dostala do poriadnej šlamastiky, pričom my diváci, sa postupne dozvieme, ako si sa zaplietol do vlastnej pavučiny, z ktorej sa vyslobodiť, bude extrémne zaťažkávajúcim, až nadľudským výkonom...? Medzitým Ťa zvnútra najprv obkolesia policajti, zatiaľ čo potom sa vonku zhromaždí dav ľudí, ktorí sa na toto „divadielko” budú prizerať, plní veľkých očakávaní, čo sa vôbec bude ďalej diať...? Teraz prichádza na rad i niekoľko zásadných „flashbackov”, ktoré ma v podstate oboznámia, prečo sa ešte ten, zo začiatku neznámy chlapík, v smrteľnej agónii, i zo schodov zrúbal, alebo zjednodušene povedané, ako (ne)obyčajný robotník na skazeného filozofa naďabil... ? / ...Neuveriteľne ma fascinuje scéna, keď sa prvýkrát stretli postavy : François a Françoise, pritom sa k tomu i rovnako volajú, sú zo sirotinca, a práve dnešný deň majú obidvaja sviatok, keď by sa predsa mohlo zdať, že sa konečne na protagonistu šťastie usmialo... / Režisér Marcel Carné, od ktorého som videl klasiku Deti raja, ale aj také Nábrežie hmiel, ma tentokrát dostal hádam ešte viac, ako v predchádzajúcich dvoch prípadoch, pretože opätovne predvádza strhujúci príklad - pevného, režisérskeho stisku, ktorým ma počas 90-minút stopáže absolútne ohromil, prečože som tak strašne nadšený. Neviem, či sa mám taktiež vrelo poďakovať i kompozícii obrazu, na ktorej sa podieľali až štyria kameramani, čo jednoznačne kvitujem, áno, i obrazová stránka filmu má čo ponúknuť, skrátka je interesantná. Dokonca ani k strihovej skladbe nemám žiadne výčitky, kvôli čomu by som mal napríklad strhávať percentá, proste sa jedná o bezchybnú montáž, hodnú značného obdivu. No, a najväčšieho uznania je hoden najmä Jean Gabin, ktorý podáva priam autentický a majstrovský, herecký výkon, čiže už v tak mladom veku dokazoval, že sa má s ním neustále počítať, kedy si to možno vtedy ani extra neuvedomoval, aká LEGENDA sa z neho stáva... Myslím si, že je najlepším francúzskym hercom všetkých čias, pred ktorým mám nekonečný rešpekt, čo sú z mojej strany veľmi silné slová... ! (11.08.2022)

Žiadne nadšenie, skôr rozpaky charakterizujú moje druhé zhliadnutie klasického francúzskeho filmu. Gabin ma fascinuje predovšetkým v jeho neskorších filmoch. Zo zvyšku hercov stojí za zmienku slizká postava stvárnená Julesom Berrym. Aj na tomto filme som sa utvrdil v tom, že hodnotiť filmy iba podľa dávnych spomienok býva spravidla zradné. (18.05.2010)

Ak mi mal Le Jour se lève ukázať Carného cit pre vizuálnu stránku, pomocou cvičeného oka kameramana, čistého záberovania, klesajúcich poschodí a práce so svetlom a tieňom sa mu to podarilo. Ak mi mal ukázať typický príklad poetického realizmu, vďaka ťažkopádne vyrozprávanému, už tak banálnemu (resp. banálne podanému) melodramatickému príbehu, dojem z neho je jedným slovom unavený. Na thriller s prvkami neskoršieho žánru dokudrámy (perspektíva policajtov obkolesujúcich budovu, výpovede svedkov, zvolávanie posíl a rozháňanie davu) príliš dlhé a rozvláčne, na psychologický film, ktorý skúma príčiny v hrdinovom chovaní príliš málo prenikajúce do zákutí jeho mysle a pozadia osobnosti. Švihák Gabin to však našťastie utiahne z väčšej časti sám. 65% (11.02.2015)