Stranger Things

Welcome to the Eighties. The Golden Era of Steven Spielberg's family movies and John Carpenter's horrors. Stranger Things je originálny v tom aký je vlastne neoriginálny. Toto totiž nie je iba pocta osemdesiatkam, toto (vynímajúc pár CGI záberov) totiž sú tie osemdesiatky ako si ich väčšina z nás pamätá. A vôbec tu nejde iba o zasadenie príbehu do tohto obdobia, to je v podstate vedľajšie, ale o to aké to je celé až naivne jednoduché, ale pritom maximálne funkčné. Štýlový soundtrack, presná réžia, jemne cheesy scenár, ale práve v tej jednoduchosti toho Béčkovo ladeného námetu je tá krása. Dnes, keď musí byť všetko buď prekombinované tak, že v polovici sa v tom stratí aj samotný scenárista alebo je to až tak jednoduché, že sa stáva hlúpym prichádza Stranger Things. Ten hlúpy rozhodne nie, ale presne vystihol tú esenciu jednoduchých, ale účinných hororov z osemdesiatich rokov, ktoré nepotrebovali rozvíjať zbytočne komplikovanú mytológiu, aby boli účinné. Celé to ladenie do osemdesiatok nie je iba o prvoplánovom pokuse o vyvolanie nostalgických pocitov. Stranger Things, napriek množstvu rôznych zdrojov, z ktorých čerpá, totiž dokáže byť v plnej miere dostatočne svojský, avšak zároveň celkom zámerne miešať úmyselné žánrové klišé z tohto obdobia a vytvoriť tak príjemný žánrový mix takmer rodinného filmu resp. seriálu s tým pravým detským (nezamieňať za detinským) dobrodružstvom ako za najlepších čias Spielberga (E.T.) a hororu s jemnými prvkami sci-fi ako za čias Carpentera (The Fog, The Thing, Prince of Darkness), prípadne knižného Kinga (It, Pet Sematary). Celý zážitok nakoniec dotvára fakt, že Stranger Things ani raz nepôsobia epizódnym dojmom a seriál ani raz netrpí rozdelením na osem častí, ale pôsobí ako jeden osemhodinový film, ktorý plynie v jednotnom rovnako vyváženom tempe a atmosfére. Všetkých osem epizód je tak dokonale vyrovnaných, žiadna nevyčnieva, ale ani nepôsobí, že je tu iba do počtu na vyplnenie času. Pár chybičiek na kráse by sa síce našlo, napríklad osobne by som ocenil keby sa v určitých momentoch predsa len jednalo viac o pravý horor, pretože priestor tu bol alebo keby monštrum v závere bolo vytvorené skôr praktickými efektmi, než CGI, aby ten feeling osemdesiatok bol priam dokonalý, a taktiež by sa dalo ešte vypilovať pár dejových lapsov, ale načo vlastne, keď toto sú tie najlepšie „osemdesiatky“ aké sa v dvetisícšestnástom dajú zažiť. A to ich ani nijako zvlášť neadorujem, aj keď na hororoch z tohto obdobia som vyrastal, no Stranger Things som si užil každým záberom a každou sekundou. O Eleven chcem čo najskôr znova počuť, určitým spôsobom mi pripomínala malú Nataliu Portman v Leonovi. Nevinná, sympatická a zároveň skvelá detská herečka. I keď vlastne ono tu je celá osadenstvo dostatočne sympatické a detské postavy ani raz neotravujú a idú ruka v ruke s ostrieľanými dospelými hercami, kde hlavne Winona Ryder dokazuje, že je veľká škoda, že sa vytratila z celovečerných filmov, pretože po decentnej úlohe v inak skvelom minuloročnom Show Me a Hero ukazuje, že dokáže uhrať čokoľvek. Aj mierne potrhlú a hysterickú matku, no pritom nebyť v takejto úlohe ani raz otravná alebo zbytočne afektovaná. Netflix jednoducho RULZ! Má čuch ako na neopozerané námety, tak na výborných hercov, ale aj nových talentovaných režisérov (od tvorcov seriálu vrelo odporúčam checknúť aj ich celovečerný debut Hidden). Nie tak dávno prekvapili Daredevilom, ktorému po filme s Affleckom už asi nikto neveril, že môže dopadnúť tak dobre a teraz dokázali, že celú seriálovú tvorbu dokážu posunúť ešte ďalej. V súčasnej dobe sa Netflixu skutočne nemôže rovnať žiadna televízia (áno, vrátane HBO). CELKOVO: Season 1 = 4* (8/10) / Season 2 = 4* (8/10) / Season 3 = 3* (6/10) / Season 4 = 3* (6/10) (20.07.2016) (méně) (více)