Asistentka

Studie dopadů toxické maskulinity chytře udělaná bez toho, aby se vůbec agresor v obraze objevil. Kitty Green pracuje jen s dopady jeho manipulativní struktury, kterou kolem sebe vytvořil a pozornost soustředí na osobu, která je stranou dění, dost na to, aby nebyla zasažena fyzicky, málo na to, aby dokázala přehlížet následky. Asistentka chytře pracuje s perspektivou a rámováním, které je někdy velice subjektivní, jindy zase odosobnělé. Ten kontrast vytváří zneklidňující efekt, v něčem vlastně frustrující, protože tam, kde divák žádá detaily, se mu žádných nedostává. A když, tak jde o fragmenty. Některé jemné nedostatky v inscenování a rušivé doslovnosti v jinak enigmatickém pojetí prozradí, že jde o debut, nicméně o debut suverénní. (26.01.2021)

Jeden den v zivote pilnej vnimavej mladej asistentky vo filmovej produkcnej spolocnosti, kde prva skoro rano vo firme zasvieti a posledna odchadza zhasinajuc. Atmosfera je dost taziva, kedze jej ocami vidime, ako sa "boss" sprava, voci zamestnancom, partnerom a "ochutnava" jednu mladucku naivnu korist za druhou. Vo firme i vo vedlajsej pravnickej kancelarii o tom vsetci vedia, ale nic sa neda robit. Dost depka. Film som si pozrej hlavne kvoli Julii Garner, ktora mala podobnu "funkciu", ale s podrezanym jazykom a z drsnym spravanim vo vybornom Ozzark-u. Tuna je uplne na opacnom emocnom poli. Utiahnuta, v depresii a s emociami bublajucimi za tymi peknymi sivymi ocami. Odporucam. Bud vas do deja vtiahne, alebo sa budete nudit. 60% (31.08.2020)

„Asistentka,” to je skrátka dievča pre všetko, to jest, v podstate prvá, ešte za tmy prichádza a posledná, tiež za temravy odchádza. Veď predsa pracuje vo vychýrenej, newyorskej, filmovej, produkčnej spoločnosti, pričom na toto miesto sa hlási, povedzme minimálne ďalších aspoň 400 uchádzačiek, a tak by sa nemala vonkoncom miešať do šéfových, vskutku (in)diskrétnych záležitostí, ktoré vystrája za zatvorenými dverami, a tak by mala radšej rovno držať jazyk za zubami, teda pokiaľ je jej vôbec job milý ? Nielenže sedí za kancelárskym stolom, kde občas zdvíha ozaj ťažké telefonáty, najmä šéfkova, nasrdená ženuška, je extrémne úzkoprsá, ale aj trebárs k tomu i poupratuje príslušné miestnosti, keď následne potom ponachádza rôzne predmety, ktoré by tam vlastne ani nemali čo pohľadávať, všakže ? Spojí si 1+1, a vtedy má už naprosto jasnú predstavu o tom, kde je pes zakopaný... Táto pomocníčka, šedá myška, sa ináč volá Jane, a spoznávam ju počas naozaj dlhej šichty, a to konkrétne od samého rána, až do hlbokého večera. Vo firme pracuje sotva 2 mesiace, a pritom sa z nej vykľuje hotová workoholička, ktorá dokonca úplne zabudla na otcove narodeniny, tak je zažratá do roboty, že popritom asi absolútne nič iné nestíha ? Odkedy však dorazí nová asistentka, jej deň sa začne uberať trochu depresívnejším spôsobom, udejú sa presne také udalosti, ktoré istý čas nejako naplno očakávame, a kam až nakoniec zájdu, to nechám iba na divákovi, aby sa o tom sám presvedčil... / Austrálska filmová režisérka, Kitty Green, nakrútila presne ten druh filmu, ktorý je každému hneď nad slnko jasný. Neukazuje všetko, napríklad šéfa-producenta, nikdy neuvidíme, iba Ho počujeme po hlase, kedy vydáva zo seba presne ten strašlivý tón, ktorý protagonistke spôsobí to, že sa jej snáď automaticky vtisnú slzy do očí, aby sme sa pochopili, povie jej priamo do duše, čo neostane bez jej vnútorných následkov. Skrátka, chce docieliť najmä našu predstavivosť, vďaka ktorej využívame mozgové závity na maximum. Väčšinou sa pohybujem po priestoroch budovy, kde sa ani nič také zaujímavé nedeje, skôr úplne bežné, dennodenné, rutinné všednosti na pracovisku, ktoré sú ale okorenené o niečo extra naviac. PS: Harveyho Weinsteina a Miramax, asi určite poznáte, a to môže byť i hlavnou inšpiráciou scenáristky K. Green... ? (24.01.2021)

Julii Garner mám díky Ozarku docela rád a celkem chápu na co tady režisérka a scénáristka v jedné osobě "narážela",ale bohužel to udělala pro mě natolik nudným a nezáživným způsobem,že i těch 85 minut bylo hodně.Nevím do jaké míry to ovlivnil můj názor na celý ten MeToo hon na čarodějnice,každopádně vím,že tohle už nikdy nechci vidět znova...40% (24.05.2020)

[3,5*]     Spočiatku som sa pýtal sám seba: Je naozaj nevyhnutné zobrazovať všetky tie rutinné činnosti asistentky až do takých podrobností? K dokonalosti mi tam chýbalo snáď už len podrobné zobrazenie použitia toalety. Ale práve tento spôsob sa mi postupne dostával pod kožu a ja som celé to dianie začal veľmi intenzívne vnímat ako niečo veľmi skutočné. Začal som pociťovať to znepokojivé napätie, ktorého hlavný pôvodca je pred divákom rafinovane ukrytý. A toto napätie pretrváva počas celého filmu, hoci sa rozhodne nejedná o žiadny hitchcockovský thriller a na pohľad sa nič takého závažného nedeje. Ako to len tí tvorcovia dokázali? Zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. (15.04.2022)