Reklama

Reklama

Střílejte na pianistu

  • Francie Tirez sur le pianiste (více)
Trailer

Obsahy(1)

Psychologicko-poetické drama o nesmělém pianistovi, jeho milostných tragédiích a fatálních kontaktech s podsvětím, vychází z tzv. černé série (autorem předlohy byl David Goodis), ale jsou tu roztroušeny i prvky komedie a hudebního filmu. (NFA)

Videa (1)

Trailer

Recenze (82)

Astaroth12 

všechny recenze uživatele

Film preniká do hlavy človeka, aké ma myšlienky, aké starosti i radosti. Ironicky vie byť, vie si urobiť srandu z hocičoho a to mu vychádza. Len príbeh je nevýrazný, pomalí si plynie, bez sebe menších vypätých momentov, aj keď snaha tu bola. Ked sa už zdalo, že ide silno dramatická scéna, vzápätí tam prišla scéna, ktorá to napätie rozmetala a zostala po nej len taká ľahká satira. Ale kamera i hudba boli veľmi slušné a herci tiež vedeli hrať. Zručne je to natočené a nieje pochýb, že režisér to vie , ale aj tak ma to nechytilo. ()

Matty 

všechny recenze uživatele

Truffaut mezi jednotlivými žánry přechází zcela nenuceně a sám údajně neměl jasnou představu, jakým směrem a jakým stylem se bude děj odvíjet. Pianistu nelze označit za příliš konzistentní film, ale jeho „rozháranost“ není výsledkem nějakého chladného formálního experimentu s divákem, nýbrž režisérovy mimořádné hravosti a obdivuhodné lásky k filmu. Kromě starých francouzských a amerických noirových kousků a filmů bratří Marxů odkazuje Truffaut stejnou měrou k dílu Alfreda Hitchcocka. Stejně jako ve většině Hitchcockových filmů, je také zde hlavním hrdinou (výčitkami svědomí) pronásledovaný nevinný člověk, který teprve pod tíhou okolností spáchá trestný čin a bere situaci do svých rukou. Smutným faktem však zůstává, že po naprostém propadu Pianisty u diváků, si Truffaut již nikdy nedovolil být tak hravý. 90% ()

Reklama

MikO_NR_1909 

všechny recenze uživatele

Čistý novovlnizmus v rukách mladého a odvážneho tvorcu. A je dobré, že vždycky, keď sa už konzervatívny hollywood nedržal svojich základných princípov a zabúdal na okrajovejšie škulinky života obyčajných a hriešnych ľudí, začali vznikať nové smery, objavovali sa nové možnosti a hľadali sa novátorské, alternatívne a originálne využitia krásneho slovíčka, zvaného film. A Pianista je presne tým prototypom nabúrania tradičných konvencii rozprávania príbehu, kedy nielen vidíme, ale sme prítomný v uzavretých štvrtiach francúzskeho veľkomesta a nevieme, na ktorý problém sa máme momentálne zameriať a pokiaľ vieme, že na skutočné vyslobodenie z útrap, je už pravdepodobne neskoro. Truffaut komplikovanosti a kráse filmu prispel dejovým twistom, moderným strihom, vnútorným monológom hlavnej postavy a nabúraním cenzúry. Preto je taký silný a nezávislý. Vznikol predsa z vášne. ()

ad-k 

všechny recenze uživatele

Neuspořádané, rychle tekoucí vyprávění o potulném pianistovi prodchnuté peripetiemi mnohdy na mysl zcela nepřicházejícími. A vlastně to není bizarní, neschází tomu nutná francouzská poetika (barové interlude mi přišly kouzelné), naivní romantika ani osudové konce a trocha realismu. Truffaut rok po jednom ze svých vrcholů (ad Nikdo mne nemá rád) ve velmi dobré formě, leč možná na žánrových -záměrných- pochybách (je taková tragika nevyhnutelná?). │80% ()

Arsenal83 

všechny recenze uživatele

Jediné, čo chýbalo tomto filmu, je farba. Pretože najkrajšie francúzske devy šesťdesiatych rokov neradno pozorovať v čiernobielom prevedení. Už tam chýbala len Brigitte Bardot. Inak sme videli klasický noir film s detektívnou zápletkou a hrdinom, na ktorého ženské idú. Zaujímavé a s atmosférou. Staré dobré umenie. ()

Galerie (45)

Zajímavosti (30)

  • Po úspechu debutu Nikto ma nemá rád (1959) začal Truffaut spolu s Godardom prepisovať starší scenár podľa románu "Horúce dni" od Jacquese Cousseaua. Príbeh o mladosti, prvých láskach a pôsobivých prežitkoch však pripomínal nielen debut, ale aj svojho druhu módne francúzske filmy. Od oboch sa chcel Truffaut dištancovať, a preto zvolil opačný smer – zameral sa na portrét neúspešného, nepriebojného a životom unaveného muža z novely "Down There" od Davida Goodisa. (Biopler)
  • Raoul Coutard kývol na Truffautovu ponuku ku kamere, pretože sľubovala to, čo sám hľadal – rýchle a efektívne natáčanie v skromných produkčných podmienkach. Sám o tom povedal nasledovné: "Prišiel som k filmu so zlými návykmi reportážneho fotografa. Mám rád rýchlu, férovú prácu. Naopak, hnusí sa mi všetko pekné a uhladené. Začal som tým, že som zo svojich filmov odstránil takzvané umelecké efekty, veci, na ktoré sa kameramani obvykle tešia. Namiesto toho, aby som si žiadal armádu reflektorov, použil som denné svetlo. Výsledok – točili sme pätnásťkrát rýchlejšie za desaťkrát menej peňazí a naše nedbalé filmy boli živšie." (Biopler)
  • Prvý náznak Charlieho dvojakej identity nám režisér ponúka skrz zdvojenie Charlieho tela v odraze zrkadla, taktiež priestor medzi ním a bratom je oddelený stenou. Zmnožené rámovanie skrz plátno, stenu, či zrkadlo sa podieľa na vízii noirového sveta, ktorý má prvky fragmentizácie, rozpadu či nestability. Dojem narušenej harmónie je navyše podporený tým, že rám často neprirodzene reže figúry postáv a uzatvára ich do veľmi úzko vymedzeného priestoru, vyplneného ďalšími postavami či predmetmi, napr. snímanie postáv počas jazdy autom či ich sledovanie v malých parížskych bytoch. (Biopler)

Reklama

Reklama