nascendi

Veľmi priemerný až nezaujímavý film, ktorý moralizujúco prepiera problémy súčasného života a vzťahov. Jednotlivé figúrky a epizódy až príliš šuštia scenáristickým papierom. Tvorcovia mali príliš veľa cieľov a príliš málo nápadov. Preto sa film iba pomaly sunul dopredu a divák sa určite viackrát musel čudovať, čo sa to na plátne vlastne deje. Časť epizód do filmu vôbec nepatrila, niektoré zasa neboli dotiahnuté. Celkový dojem, ktorý mám z tohto filmu je, že ide o nedorobok vzniknutý preto, že tvorcovia si na chrbát naložili viac, než boli schopní uniesť.

Som na seba celkom hrdý, že som to dokázal dopozerať do konca. Ak by som vypol zvuk, mohol by som to chvíľami považovať za vystúpenie Slnečného cirkusu, ak by som privrel oči, mohol by som sa baviť identifikáciou nie príliš podarených remakov známych skladieb. Ale pri pustenom zvuku a otvorených očiach sa ma zmocňovalo iba tiché zúfalstvo nad tým, čo dokážu Američania s Austrálčanmi spáchať na malom úseku histórie a na malom kúsku Paríža.

Pokiaľ máte dostatok voľného času, viac ako 50 rokov a kedysi vás zaujalo herectvo Marcella Mastroianniho pozrite si tento film. Ak nie, pustite si radšej iný. Na sledovanie takýchto pekelne pomalých filmov s minimom akcie a dialógov a s nutnosťou divákovej spolupráce je naozaj treba spĺňať podmienky a mať aj potrebnú náladu. A aj keď som ostatné podmienky spĺňal, nálada nebola a zážitok z filmu takisto nie.

Očakával som niečo na spôsob Vtedy na Západe alebo Vtedy v Amerike, ale nedočkal som sa. Dokonca som ani nebol schopný film dopozerať. Som presvedčený, že človek musí byť zaujatým fanúšikom tohto štýlu filmov na to, aby bez úhony prečkal nekonečnú nudu, občas spestrovanú nejakým hlúpučkým vtipom, ktorý rozosmeje nanajvýš dedinčana z čínskeho zapadákova. A bojové umenie Jet-Liho? No dobre, je to mimoriadne schopný herec, ale dve a štvrť hodinový film nedokáže utiahnuť ani on.

Výborný koprodukčný film dvoch zemí, ktorých sa dej týka. Pomaly sa rozbiehajúca dráma postupne odkrýva životné osudy ľudí, ktoré ovplyvnila všemocná STASI, ktorej chápadlá boli rozprestreté ďaleko od Sowjetische Besatzug Zone. Je zaujímavé a príznačné, ako razantne sa dokážu Nemci vyrovnávať so svojou minulosťou, zatiaľ čo na našom dvorku iba falošne vzdycháme, ako to nie je možné a koľko prekážok nám stojí v ceste. Film ťaží zo silného príbehu, ktorý nie je ojedinelý a je na škodu, že je medzi užívateľmi ČSFD zatiaľ pomerne neznámy.

Na Magnóliu som sa z nejakého nepochopiteľného dôvodu tešil. Nič som o nej nečítal a tak som ani netušil, že ma čakajú tri hodiny únavného sledovania deviatich čudných príbehov ešte čudnejších ľudí. Spočiatku som mal pocit, že mi niekto za chrbtom prepína televízne kanály. Potom mi došlo, že som opätovne svedkom obľúbenej hry režisérov, ktorí vložia niekoľko nezaujímavých príbehov do mixéra a ak majú šťastie, tak sa im v jednom čase a mieste pretnú. Začal to už D.W. Griffith pred 99 rokmi v Intolerancii a urobil to lepšie, ako mnohí z jeho nasledovníkov. Stačí si tie príbehy predstaviť bez mixovania a bolo by po obľúbenom filme. Film ma tak intenzívne nebavil, že som sa nestihol ani rozčúliť. Preto až tri hviezdičky. Aj tak si po pár rokoch bude väčšina divákov pamätať iba tie žaby.

Som fanúšikom sci-fi žánru a nepohrdnem ani dobrým romantickým filmom (i keď dávam prednosť romantickým zážitkom). Preto ma začiatok filmu navnadil na veľké očakávania. Prvých dvadsať minút aj tie očakávania začalo napĺňať, ale ďalších sto minút mi sa u mňa striedala nuda s rozčúlením. Nedokázal som dosť dobre pochopiť, prečo taký dobrý námet niekto dokáže premeniť na kopu nič nehovoriacich blábolov človeka, pre ktorého je hrabanie sa vo vlastnom vnútre tou najdôležitejšou činnosťou. Človeka, ktorý píše listy za iných a je prekvapený produktom, ktorý niekto napísal pre neho (a tisícky iných). Od nižšieho hodnotenia som upustil pri pár záberoch na ľudí, ktorí sa zaujato rozprávali s niekým vzdialeným, pričom okoloidúci im boli šumafuk. Vtedy mi žáner sci-fi splýval s realizmom súčasnosti.

Je prirodzené, že udalosti spojené s 11. septembrom sú mimoriadne lákavou témou, po ktorej vďačne siahnu tvorcovia filmov. Silu priateľstva som si pozrel opakovane, pretože mi k nej chýbal komentár. Už na mňa ani zďaleka nezapôsobila takým dojmom, ako pri premiére. Naopak, viac som vnímal zdĺhavosť filmu, nefunkčnosť dejových odbočiek a neujasnenosť konania postáv. Naďalej však oceňujem herecké výkony oboch protagonistov s dôrazom na dylanovsky pôsobiaceho Adama Sandlera. Aj keď som išiel o hviezdičku nižšie, považujem Silu priateľstva za zaujímavý film, ktorý sa oplatí pozrieť.

Športovým zápoleniam neholdujem, box vyložene neznášam. Nevidím nič športové na tom, keď dvaja chlapi do seba mlátia pokiaľ jeden z nich s otlčeným mozgom neleží bezmocne na zemi. Napriek tomu ma Howardov film zaujal. Nie ako športový film, ale ako dráma. Dráma zodpovedného človeka, ktorý chce uživiť svoju rodinu aj počas veľkej hospodárskej krízy a dokáže to jediným spôsobom - boxom. Pozoruhodný výkon vo filme podal Russel Crowe, príliš za ním nezaostával Paul Giamatti a výnimočne ma nepopudzovala ani Renée Zellweger. Zápasy boli dokonalo zostrihané a dramatické, ale napriek tomu ma najviac zaujala scéna, v ktorej J.J. Braddock v klube prosí o podporu a dobre situovaní páni mu do čiapky hádžu nejaké mince.

Zvláštne, že som tento film videl po mnohých rokoch až dnes. Zvláštne, ako staromódne, divadelne, nerealisticky a moralisticky dnes pôsobí. Že získal Oscara a patrí medzi vychytené filmy nepričítam jeho kvalitám, ale skôr tomu, že zapadol do dobovej potreby. Do doby, keď vo viacerých štátoch Ameriky bolo zmiešané manželstvo trestné, doby keď vrcholili rasové nepokoje a keď sa iba nabíjala zbraň určená Martinovi Lutherovi Kingovi. Film je možné označiť ako jeden zo začiatkov idiotského projektu pozitívnej diskriminácie. Krajšieho, vzdelanejšieho a uhladenejšieho černocha než bol Sidney Poitier by ste v Amerike ťažko hľadali. Som zvedavý, ako by sa film vyvíjal, keby si tá rozmaznaná slečinka po 20 min. + 10 dňovej známosti domov doviedla nezamestnaného Sammyho Davisa jr., ktorý by namiesto diplomu z prestížnej univerzity doniesol preplnený výpis z registra trestov. Vo filme nie je prakticky ani jedna postava zo života, počnúc tancujúcim nosičom steakov a končiac Spencerom Tracym. Pripomínal mi nejaký laboratórny pokus pri ktorom sa vezmú typové figúrky, navodí sa situácia a potom sa už iba sledujú interakcie medzi nimi. Medzi jednoznačné pozitíva radím herecké výkony. A to nielen dôstojnú derniéru Spencera Tracyho, ale aj rovnako citlivý prejav Katharine Hepburn. Sidney Poitier je sympaťák, takže hrať nemusí a Katharine Houghton by prospelo menej pátosu a prehrávania. Pre mňa má tento film v súčasnosti význam najmä v tom, že ukazuje, aké jednoduché je byť tolerantným liberálom v teoretickej rovine a ako sa to zmení po priamom dotyku s realitou. Lebo opatrnosť pri miešaní rás a kultúr vychádza z atavistickej potreby zachovania identity. Buďte si istí, že všetky vaše multi-kulti ideály zažijú otras, keď sa vo vašich dverách objaví vaša dcéra s Cigánom, moslimom alebo trebárs s Jamajčanom. A tiež proti nim nemusíte nič mať, ale ...