nascendi

Keď muž, ktorý očakáva príliš mnoho pozerá na film Muž, ktorý vedel príliš mnoho, dočká sa sklamania. V poslednej dobe som videl niekoľko Hitchcockových filmov a z dojmov prevládalo najmä sklamanie. Jeho filmy mi pripomínajú rýchlo sa kaziaci tovar. Videl som viacero filmov, ktoré boli nakrútené v rovnakej dobe, ako tento a predsa nepôsobili tak staro, chvíľami až naivne. A netýka sa to iba nadužívania zadnej projekcie, gest, ktoré by sa lepšie hodili do divadla alebo do nemého filmu a hercov, ktorí napriek sláve pôsobia na mňa neohrabane. Týka sa to aj literárneho a časopiseckého humbuku, ktorý sa spustil už počas Hitchcockovho života a pretrváva doteraz. Každá vydarenejšia scéna z jeho filmov bola tisíckrát analyzovaná a interpretovaná, aby ju divák, nedajbože, neprehliadol. Neprehliadol som a aj tak trvám na mojom celkovom hodnotení. Ani preceňovaná pesnička Qué sera sera ho nezmení. Mám ju vo svojej diskotéke, svojím kolovrátkovým motívom nemôže dlhodobo zaujať a to, že získala Oscara vypovedá skôr o kvalitách akademikov než o jej kvalite.

Už v komentári k Friedkinovej verzii som uviedol, že ambíciou tvorcu musí byť nakrútiť remake inak alebo lepšie, prípadne inak a lepšie. A v tomto konkrétnom prípade bolo potrebné disponovať aj určitou dávkou drzosti, pretože Lumetov film znesie aj po polstoročí tie najprísnejšie kritériá. Friedkinovi jeho snaha nevyšla, ale Michalkovovi sa nadmieru podarila. Prenos deja do ruského prostredia urobil z filmu dielo, ktoré sa na originál ponáša iba v základných rysoch. Inak je to dokonale ruský film s vynikajúco vykreslenými ruskými postavami a reáliami. Zaujímavý divácky zážitok znižuje iba nadmerná dĺžka filmu. Niekoľko scén bolo možné a vhodné vypustiť a výsledok by bol ešte lepší.

V osemdesiatych rokoch som už vchádzal do stredného veku, takže ani premiéra tohto filmu ma nijako zvlášť nezaujala. Ale po pamäti som mu dal tri hviezdičky. Dnes jednu uberám. Úbohučký dej, hlavný hrdina bez charizmy, neuveriteľne primitívne trikové zábery robia z filmu skôr záležitosť pre spomienky z detstva, než predmet odporúčania súčasníkom. Ani Laurence Olivier, Ursula Andress a Claire Bloom si veľa nezahrali, takže s dvoma hviezdičkami obišiel tento úspešný film minulých liet ešte celkom dobre.

Znásilnenie nie je bežným filmom o zločine, jeho vyšetrovaní a súdení, akých som už videl desiatky. Zvláštny je už tým, že znásilnenie poníma ako násilný trestný čin, ktorý má so sexom spoločné nanajvýš "miesto činu". Ďalej tým, že sa, pre mňa po prvý krát, zaoberá otázkou podielu viny, zdanlivo nezúčastnených fanúšikov, na zločine. A nakoniec presvedčivosťou, s akou sa úlohy zhostila Jodie Foster. Ona je aj hlavným dôvodom, pre ktorý má film štyri a nie tri hviezdičky. Len tak mimochodom. Viem, že Jodie Foster nevyniká výškou, ale doteraz mi v žiadnom filme nepripadala taká malá. Možno to bolo zámerné, aby vynikla jej zraniteľnosť v porovnaní so skeletom násilníkov.

Na Gilberta Grapea som sa tešil a nebol som sklamaný. Veľmi dobrý scenár, množstvo dejových línií a tiež aj podnetov na zamyslenie by možno vyznelo nazmar, ak by nebolo podporené bravúrnym hereckým výkonom Leonarda DiCapria a zaujímavými hereckými kreáciami Johnnyho Deppa a Juliette Lewis. Lasse Halströma som pri jeho predchádzajúcich filmoch trochu prehliadal. Ale pustiť sa ohmatávania hraníc, po ktoré má siahať príbuzenská spolupatričnosť, aby neničila život tým, ktorí nezištne pomáhajú, dávajúc na misku váh svoj vlastný nenaplnený život, to je téma hodná majstra a mne osobne blízka. Rád som videl tento film a nie je vylúčené, že mu pri repríze pridám jednu nestabilnú hviezdičku.

Zaregistroval som zopár filmov Jackie Chana prechádzajúc okolo televízora. Nevšimol som si ničoho, čo by ma primälo spomaliť alebo nebodaj až zastaviť sa a kúsok si pozrieť. O to je nepochopiteľnejšie, že som si jeden celý jeho film nahral a dokonca aj pozrel. Asi mi niekto povedal, že je úplne iný, ako jeho predchádzajúce i nasledujúce. Nebol. Bol taký istý, či s horším dabingom alebo s rovnakým, to nedokážem posúdiť, viem iba, že dabing bol zlý. A tak je to na jednu hviezdičku za akrobaciu a choreografiu "zápasov".

Po dlhej dobe maďarský film. Podľa popisu komédia, podľa videného nejaká smutno-trápna moralitka. Príbeh dvoch bývalých chovancov detského domova, ktorých minulosť pripútava k zemi spoľahlivejšie, ako nestvrdnutý asfalt topánky. Napriek nespornému talentu a premyslenému modus operandi platí aj na nich Murphyho zákon, že každý stúpa po kariérnom rebríčku dovtedy, kým neobsadí funkciu, na ktorú už nestačí. Príbeh je príliš vykonštruovaný a v záujme toho, aby sa dej pohyboval dopredu sa príliš nehľadí na logiku, ani vierohodnosť. Takže som uveril iba citový chlad oboch predstaviteľov, ktorý má spoľahlivé korene v detskom domove.

Sergio Leone i Ennio Morricone majú vyhradené miesta v mojich Top ten a na Hlavou dolů som bol pochopiteľne zvedavý. Bol tam Leone s jeho detailnými zábermi zarastených, spotených a špinavých pobudov s vybieleným chrupom, znela tam Morriconeho hudba i keď bez zapamätateľného motívu, divák dostal nie jeden film, ale dva v jednom, takže by som mal byť spokojný. Veď aj som, ale nič viac. Jednotlivé detaily sa totiž nespojili do dokonalého obrazu, na aký som od Leoneho zvyknutý, ale do obrazu , aký poskytuje digitálna televízia pri slabom signáli. Tých rušivých štvorčekov tam bolo viac, ako obvykle. Napriek tomu aj slabší Leone znamená nadpriemerne dobrý film.

Asi nie je veľa filmových divákov, ktorí nevideli Dědictví. Aj ja som ho dnes videl snáď po piaty krát. Nie kvôli filmu samotnému, ale kvôli komentáru. Nakoniec som ho ani nepotreboval vidieť celý. Dědictví patrí k filmom, na ktorom som sa pri prvom zhliadnutí výborne bavil. Aj pri repríze som ešte objavoval detaily, ktoré som si predtým nevšimol. Neskôr sa už začali vynárať hluché miesta, notoricky známe a používané hlášky už neprekvapovali a okázalé buranstvo skôr odpudzovalo. Nemyslím, že by som ešte niekedy v budúcnosti venoval Dědictví svoj čas a výsledné tri hviezdičky majú v sebe kus nostalgie z prvého stretnutia s ním.

Václava som si nahral a pozrel iba preto, že ma zaujal v programe Rozmarná léta českého filmu. Po záverečných titulkoch som zistil, že to bolo moje prvé a posledné zaujatie týmto filmom. Že film je prakticky bez deja mi neprekážalo. Veľmi mi však prekážalo obsadenie Ivana Trojana do hlavnej úlohy. Úlohu Václava považujem za nezvládnuteľnú akýmkoľvek dobrým hercom pokiaľ na ňu nemá fyziologické a osobnostné predpoklady. A tie Ivan Trojan podľa mňa nemá ani náhodou. Môžem veriť Jánosovi Bánovi jeho Otíka, môžem veriť Pavlovi Liškovi jeho kreácie vo viacerých filmoch, ale nemôžem veriť Ivanovi Trojanovi Václava. Všetko pozitívne z tohto filmu sa mi tak redukuje na dve mená: Emília Vášáryová a Jan P. Muchow, čo tiež objasňuje počet hviezdičiek.