nascendi

Keď som film videl prvýkrát, nevenoval som mu nejakú zvláštnu pozornosť a dokonca sa mi plietol DiCaprio s Damonom. V podvedomí mi ostal pocit, že to nemusí byť iba nadpriemerný film. Tak som si ho včera pozrel pozornejšie a musím uznať, že sa vydaril po všetkých stránkach. Už som si neplietol nikoho s nikým a mohol som si vychutnávať detaily, ktoré mi pri prvom povrchnom zhliadnutí unikli. Prekombinovaný záver mi síce prekážal aj tentoraz, but nobody perfect.

Prvá Nemocnica bola, a to nielen vo svojej dobe, úžasným seriálom. Vďaka divácky atraktívnemu prostrediu, vynikajúco napísanému scenáru, skvelému obsadeniu aj úžasným hereckým výkonom. A pretože v tej dobe boli v televízii uvádzané programy o niekoľko rádov slabšie, nemožno sa čudovať, že pri premiérach jednotlivých dielov boli ulice v Československu ako vymreté. Viem, že veční kritici seriálu vyčítali, že Kopecký mal viac priestoru a pôsobil plastickejšie, než hlavný hrdina, že to alebo ono. Ale to len preto, aby ich autori vyzerali náročne. Mňa skôr potešilo, že napríklad Dana Medřická (mnou neobľúbená) si zahrala postavu, na ktorú sa nezabúda. Je iba logické, že pri nadšení z prvej série seriálu som druhú pretrpel a ďalšie som tuším ani nevidel.

Je neuveriteľné, i keď pochopiteľné, že tento seriál z nevľúdneho prostredia kórejskej vojny dokázal večer čo večer pritiahnuť k obrazovkám množstvo divákov, ktorí od nich odchádzali s dobrým pocitom. Nie je za tým iba Alan Alda so svojimi spoluhráčmi, ktorí v žiadnom prípade neboli figúrkami, ani nezabudnuteľná zvučka seriálu, ale najmä skvelé dialógy v dobre rozohraných situáciách. A aj keď seriál, ako ostatne väčšina úspešných seriálov, skončil ďaleko za zenitom, diváci sa s ním lúčili s chápavou láskavosťou, ktorá umožnila, aby sa na obrazovky vracal v neobvyklom počte repríz.

Boj osamelého hrdinu proti rozvetveným chápadlám mafie v politickom a mocenskom prostredí, ktoré si už mafia stihla upraviť do užívateľsky príjemnej podoby, dokáže zaujať. Veď je to ako boj rozprávkového hrdinu so sedemhlavým drakom. Keď tým osamelým hrdinom je charizmatický Michele Placido, šance na úspech sú, minimálne u ženskej časti publika, omnoho vyššie. A keď tú úžasnú hudbu k seriálu zloží Ennio Morricone, šanca na úspech je, minimálne u počujúcej časti publika, ešte vyššia. Takže jediné, čím si môže seriál, akým je Chobotnica ublížiť, je jeho naťahovanie do neprijateľnej dĺžky. A tomuto nebezpečenstvu sa bohužiaľ ani tento seriál neubránil.

Akty X boli úspešným a v svojej dobe ojedinelým seriálom. Hlavní hrdinovia boli sympatickí a príbehy v sebe skrývali úžasný potenciál. Bol však krehký, pretože najlepšie časti boli tie, ktoré obsahovali ako-tak uveriteľný príbeh. A tých nebol nadbytok. Komerčný úspech však vyžadoval stále nové a nové epizódy a tam už sa na uveriteľnosť príbehu príliš nehľadelo. Tak začal postupný a nezadržateľný úpadok nádejne rozbehnutého projektu. Napriek tomu predstavuje seriál aj ako celok veľmi slušný priemer.

Po záverečných titulkoch si človek uvedomí, že aj takéto diela uvádzala televízia v rámci "bratislavských pondelkov." Dnes (8.3.) máme viac programov a môžeme si v pondelok vybrať medzi Poisťovňou šťastia, Panelákom, rumunskou telenovelou a nemeckým romantickým filmom. Ale späť k filmu. F.M. Dostojevskij je ikonou literatúry a televízny prepis jeho poviedky sa mimoriadne vydaril. Režisér Barabáš zachoval spisovateľovho ducha, Ctibor Filčík vo vnútornom monológu utiahol nenapodobiteľným spôsobom celý dej, mladučká Magda Vášáryová mu na menšej ploche zdatne sekundovala, Szomolányiho kamera to bravúrne nasnímala a do toho všetkého znela Liškova hudba, čo viac som si mohol priať. A dostal som aj bonus v podobe fragmentov môjho rodného mesta.

Telly Savalas dal seriálu pečať One Man Show. Jeho spoluhráči sú sparringpartnermi, ktorí zabraňujú aby všade chodil a všetko riešil sám, i keď sa im to často nedarí. Vynucuje si rešpekt a jeho egocentrizmus nezriedka zachádza za hranicu únosnosti. Cucá si svoje neodmysliteľné lízatko, chŕli trefné hlášky, vydáva ťažko splniteľné príkazy a kašle na subordináciu. Jeho idealizácia a všemocnosť mení úspešného policajta na moralizujúcu dobrú vílu. Napriek tomu som seriál rád sledoval v dobe, keď bežal na viedenskej televízii a ja som po rakúsky veľmi nevedel. Pri opakovanom sledovaní už nedostatky vystúpili z úzadia a potvrdilo sa pravidlo, že väčšina seriálov končí oveľa neskôr, ako by skončiť mala.

Columbo je klamár. Klame svojím obnoseným baloňákom, klame ojazdeným európskym autom, klame predstierajúc pomalšie chápanie súvislostí a pravdepodobne klame aj o svojej manželke, ktorú okrem neho nikto nevidel. A keď mu na jeho klamstvá niekto naletí, spravidla to znamená prekvapujúce uzatvorenie, spočiatku beznádejného, prípadu. Preto za kľúčové, pre tento seriál, považujem Columbove slová: "A vy věříte policajtovi. To jste teda bláhová." Slabinou seriálu bolo, že neskončil včas. Časti z poslednej tretiny už boli opakovaním. Prekvapenia sa nekonali a menilo sa iba meno, mesto, zviera, vec.

Pamätám si, ako pred jedným Silvestrom riaditeľ Novy s radosťou oznamoval, že zakúpili scénky nového a výborného anglického komika s takým smiešnym menom. Po ich uvedení už nebolo čo riešiť. Bolo jasné, že sa zrodila nová veľká hviezda. Očakávanie premiéry ďalšej zo 14 grotesiek bolo rozvinutím Einsteinovej teórie v tom, že čas sa pri čakaní na Mr. Beana predlžuje. Pre mňa, ako milovníka starých nemých grotesiek, bolo každé stretnutie s Mr. Beanom veľkým sviatkom. Vrátane skečov uvádzaných pod názvom Rowan Atkinson live. Preto som ako ozajstnú katastrofu pociťoval jeho celovečerné filmy. Nuž čo?

Film ma nijako zvlášť nezaujal a výnimočne k tomu neprispel Nicolas Cage. Dlho si však budem pamätať scénu, ako domorodci v rekordnom čase rozoberú lietadlo. To mi pripomenulo našich osadníkov.