nascendi

Pred časom som si nesústredene pozrel časti Requiem a celkom ma zaujal. Dokonca až tak, že som ho zaradil do svojej Top 100. Dnes som si ho pozrel celý a sústredene a nestačil som sa čudovať. Renč si zahral s divákom nepeknú hru. Ponúkol film, ktorý bol prostredím i ladením v porevolučnej dobe žiadaný. Dej prekrútil, postavy prifarbil, autentickosť zvýšil niekoľkými chovancami a aby tomu nasadil korunu, ešte si aj vo filme zahral. A ľudia zabrali. Ostali im unifikované spomienky a mne presvedčenie, že pri opakovanej projekcii, zažili rovnaké prekvapenie ako ja. Hviezdička dolu a von z Top 100, to sú jediné kompenzácie za to prekvapenie.

Sú filmy, ktoré napriek tomu, že nesú pečať doby, v ktorej vznikli, nesú aj posolstvo zrozumiteľné aj dnešnému divákovi. Napriek všetkým existujúcim nedostatkom považujem Polnočnú omšu za taký film.

Kill Bill považujem za guláš, v ktorom nájdete lahodné kúsky, ale aj také, pri ktorých vás môže napnúť na zvracanie. A podľa rôznosti chutí degustátorov sa roztvára aj paleta hodnotení tohto nejednoznačného filmu.

Príjemná spomienka na mladosť, ktorá bohužiaľ odhaľuje, že vtedy nám išlo viac o nádhernú ženu, než o herečku a príbehy.

Útek v reťaziach má ľahko zapamätateľný dej. Jeho protirasistickú myšlienku dokázali pochopiť aj socialistickí cenzori takže bol jedným z mála amerických filmov ktoré boli v tej dobe u nás premietané. Aj ja som ho mal v spomienkach zafixovaný ako napínavý útek dvoch väzňov a už som si nespomínal, ako to vlastne skončilo. Vidieť ho po pol storočí bol úplne iný zážitok. Vychvaľované herecké výkony hlavných predstaviteľov (brodenie, bitka), nelogickosti scenára a figúrkovitosť prenasledovateľov mi často dvíhali obočie. Celkovo ma film nechal ľahostajným. Preto aj to znížené pôvodné hodnotenie.

Pri x-tom sledovaní som si uvedomil, že aj keď je tento film vo svojom žánri legendou, nestačí to na najvyššiu priečku v hodnotení. To by museli existovať osobitné kategórie filmov, v rámci ktorých by mal veľmi slušnú šancu. A pri x+1 sledovaní som bol nútený ísť na mierne nadpriemerné hodnotenie. Pravdepodobne k tomu prispel nielen slovenský dabing, ale aj skutočnosť, že pri opakovaných sledovaniach sa pomer pozitív a negatív mení.

Tak som sa konečne dostal k opakovanému zhliadnutiu samurajov. Ani neviem po koľkých desiatkach rokov. Bol som primerane napätý. Jednak preto, že film mám zaradený medzi stovkou najlepších a jednak preto, že údaj 3:30 h. vzbudzuje rešpekt. A nesklamal som sa. Nemôžem tvrdiť že film ubehol tak, že som si to ani nevšimol. Síce som sa nenudil, ale plynutie času som vnímal. A aj keď mám pochopenie pre iné vnímanie času v roku 1954 a Japoncami, nepochopil som napríklad, prečo dva japonské znaky trónili na obrazovke 4 minúty 10 sekúnd. Ale k vlastnému filmu. Je neskutočne autentický a uveriteľný. Keď majú byť postavy špinavé, chudobné, ustráchané, zbabelé, dôstojné a akékoľvek iné, tak nimi aj sú a pri sledovaní mám dojem, že sa cez nejaký priezor dívam na ľudí z doby a prostredia, v ktorých sa dej odohráva. Problém som mal iba s postavou stvárnenou Toširom Mifune. Na to asi musí byť človek Japoncom, aby tohto nervného, hyperaktívneho, uvrieskaného, ale i vtipného a lišiacky prešibaného samuraja vnímal bez zdvihnutého obočia. Film obsahuje veľké množstvo zaujímavých myšlienok, obrazov a postupov, ktoré môžu zaujať i dnešného diváka. Ale moje povzdychnutie nad tým, že nikoho nenapadlo darovať Kurosawovi nožničky, je aktuálne aj v tomto prípade.

Napriek veku príjemný film s dobrou atmosférou, vtipom, nadhľadom a perfektným záverom. Ani ukričaní Taliani nepôsobia tak rušivo, ako v iných filmoch z tohto obdobia.

Petri, Volonté a Morricone veštili zážitok. Námet je výborný, aktuálny a geograficky neobmedzený na Taliansko. S jeho realizáciou to už bolo o niečo horšie. Prekážala mi talianska ukričanosť, Volontého patologická úlisnosť a výnimočne ma nezaujala ani hudba majstra Morriconeho.

Môj najobľúbenejší film s Elvisom, pretože vďaka chytľavým melódiám a Ursule ho dokážem prežiť bez straty desiatky.