FiliBauchma

Alfred Hitcock presents PSYCHO aneb prvý predchodca niečoho čo sa bude v budúcnosti nazývať slasherom. Psycho to ti je vlastne taký o osemnásť rokov starší súrodenec Halloweenu odohrávajúci sa v prostredí motelu s jednou dejovou linkou naviac, pričom je však degradovaný o Carpenterov hudobný (prepáč Herrman) a réžijný (Prepáč Alfréd) rukopis. Rešpektujem Hitchockov historický význam v dejinách filmu rovnako ako jeho schopnosť vyťažiť z hercov maximum a robiť nádherné zábery exteriérov a interiérov, ale spôsob jeho rozprávania príbehov je aspoň pre mňa nezáživný, v horších prípadoch aj ubíjajúci, prosto ma nebaví. Dôkazom buď napríklad kultová scéna v sprche, ktorá mi príde jednoducho čudná. Nie desivá, nie šokujúca, ale čudná. Janet Leigh (AKA matka Jamie Lee Curtis z Halloweenu) sa správa ako keby po prvý krát v živote videla sprchovú hlavicu, následne sa urobí zopár čudných prestrihov, v pozadí sa desivo otvoria dvere, a príde jeden z najhorších hororových výkrikov v dejinách (prepáčte mi za názor, uznávam historický význam tohto filmu pre ďalšie smerovanie thrillerového a hororového žánru, pričom však aby som si zachoval čisté svedomie a neklamal sám seba nemôžem napísať, že  obdivujem film samotný, respektíve niektoré jeho pasáže). Avšak okrem statusu kultového omylu, a niektorým slabším dejovým odbočkám (celá línia s Janet Leigh slúži len na predstavenie hlavnej zápletky, ale je až neprirodzene dlhá), mám filmu naozaj len máločo vytknúť. Príbeh o lúpeži je zaujímavý a napínavý, herecké kreácie bezchybné (Perkins na oskara, už len za ten posledný úsmev), občas by som možno skrátil príliš dlhé dialógy, ktoré raz za čas majú niečo do seba, ale väčšinou len spomaľujú dej (aj keď kto vie či by to bez nich fungovalo), a pekný (aj keď nie tak šokujúci ako by som si prial) záverečný twist. Nikdy som nepochopil kultovosť filmov Alfreda Hitchcocka a Psycho ma tiež nepresvedčilo o jeho talente a schopnosti budovať atmosféru teroru a strachu, nakoľko však Perkinsov herecký koncert predstavuje zatiaľ jediný film, ktorý ma od Hitchocka ešte ako tak bavil, a občas dokázal navodiť aj slušnú psycho atmosféru (aj keď to zasa vďaka Perkinsovi), tak mu tie 4**** predsa len dám. "People never really run away from anything."

Satirická kritika konzumnej spoločnosti ako šesťchodový komediálne ladený horor. Prosím, to ochutnám naozaj rád. Predkrm: Začíname zľahka, nevýrazne, postavy sú jemne načrtnuté, ale chýba tomu nejaký výraznejší cveng. Prvý chod: Usadíme sa a pred nás je položená prvá delikatesa, metafora povrchnosti, naša konzumácia začína naberať určité kontúry, už vieme, že pôjde o neobyčajný večer. Druhý chod: Začíname pociťovať pikantnú ostrosť zvratu, pomaly nás to pridusieva až napokon sykneme pomedzi zuby, pokrm má grády. Tretí chod: Tvorcovia si nás pomaly zaháčkujú, konzumenti odkrývajú karty a nám nezostáva nič iné než si plnými dúškami vychutnávať trpkosť desu. Štvrtý chod: Ládujeme do seba  všetko ponúknuté, prepchávame sa, sme stále plnší a plnší, ako predstaviteľom súčasného systému už nám niet úniku. Piaty chod: Obzrieme sa po ostatných večeriacich, ich tváre prezrádzajú rovnaké pocity ako tie naše, svojou aroganciou sme si viac podobný než by sa nám páčilo. Šiesty chod: Večera sa pomaly blíži k svojmu koncu, tvár spoločnosti je zdesená, pravda sa zdá byť až príliš krutá. Umelec sa len pousmeje, majstrovské dielo je takmer u konca. Dezert: Tá sladká chuť spravodlivej pomsty, vždy ju treba podávať esteticky vyváženú a za studena.

Až na to neustále opomínanie existencie pravej lásky a jedného soul-mate, čo ma ku koncu už mierne vytáčalo, predstavuje Crazy, Stupid, Love jednu veľmi príjemnú rom-com jazdu, ktorá na rozdiel od väčšiny svojich súkmeňovcov nie je prízemná ale vyspelá a dokáže ju sledovať aj človek u ktorého romantické komédie nepatria medzi obľúbené žánre. Dosť tomu napomáha nielen neustále prekvapujúci a originálny scenár, ktorý sa nebojí načnúť aj citlivejšie témy, ale aj jemne exotická a svieža réžia (všimli ste si koľko zelene sa zvykne nachádzať v pozadí záberu:) tých dvoch chlapcov za kamerou. Čo však film vystreľuje do nebeských výšin, je herecký ansámbl, ktorý nemohol byť vybraný lepšie (Ryan Gosling vedie (u každej jeho hlášky som umieral od smiechu), pričom "žena s krízou stredného veku" Julianne Moore a charizmatický Steve Carell sú mu hneď v závese, Emma Stone a Kevin Bacon trochu nevýrazný, ale to asi skôr preto, že im scenár neumožnil sa viac predviesť). Jacob: Let's talk about how many women you've been with. Cal: Sexually? Jacob: Yeah, no. I mean break-dance fighting.