Cold Skin

Nutne sa tu črtá istá paralela s del Torovou blockbusterovou Tvárou vody, či však ide o analógiu čisto náhodnú alebo cielenú si netrúfam odhadnúť. Viac svetla do týchto dohadov by snáď mohol vniesť samozvaný hororový expert, znalec mysteriózna a osobný (ak nie aj najlepší...) priateľ Xaviera Gensa užívateľ Psychor, ktorý si so spomínaným režisérom počas festivalov v Cannes odbil už nejeden čajový dýchánek a bol iste podrobne zasvätený do Xaviho plánov. Tak či onak, keď porovnám oba spomínané filmy a ich rozpočty ($10,5 milióna vs. $19,5 milióna) vychádza mi to tak, že Gens poňal tému zblíženia sa ľudí s vodnými potvorami pre mňa osobne príťažlivejším spôsobom než renomovaný mexický režisér. Obmedzil zoofilné milostné výlevy (aj keď určitým náznakom sa predsa len nevyhol...), na ktorých The Shape of Water v podstate stojí, príbeh správne situoval do exteriéru a viac sa zameral na akčno-hororovú stránku, čo mu aj napriek občas slabším vizuálnym efektom, ktoré sú badateľné najmä v momentoch, keď sú monštrá v pohybe určite kvitujem. (22.02.2018)

Osobně rozhodně lepší zkušenost než v případě The Crucifixion, jež si sotva udržel mou pozornost. Přesto, že můj zážitek byl v podstatě celistvý a očima jsem neuhýbala jinam, Gens začíná slušně degenerovat a z jeho snímků je cítit na kilometry daleko nedostatek jakékoliv múzy. Cold Skin sice není nic, co by nedokázal vymyslet každý za pochodu, nicméně atmosféru to má obstojnou a scény s útoky na maják hordou monster patřila k tomu nejlepšímu, co se ve filmu objevilo. Bohužel třetí třetina stopáže směřuje značně k bodu mrazu a divák už nedostane žádnou notnou dávku ničeho, co by se mohlo podobat šoku nebo momentu překvapení. Řemeslně je to ale slušná, chladná, ač velice zbytečná záležitost, kterou s upřímným srdcem nemohu doporučit. (11.03.2018)

Ani neviem, či sa to dá nejako chváliť alebo kritizovať. Ale asi skôr to druhé. Xavier Gens upadá. Páčilo sa mi to síce o niečo viac ako ten predchádzajúci pobožný blábol, ale na jeho prvotné extrémne snímky sa to nechytá. Príbeh o dvoch chlapíkoch, ktorí si svoj drahocenný čas každú noc krátia tým, že z vrcholu majáka odstreľujú morské panny. Tomuto mám tlieskať? Alebo by ma mala zaujímať platonická láska medzi mutantom a hlavným hrdinom? Technická stránka je vynikajúca, o tom niet pochýb (veď za tie milióny sa to snáď pokaziť ani nedalo). Akurát že vzhľad monštier by viac pasoval do Avatara a bojové sekvencie mi prišli asi tak hororové ako v Pánovi prsteňov. Ale áno, bola tam krásna príroda. A aspoň občasná akcia, ktorá prebudila tú zdĺhavú prázdnotu. Hlavne, že som pri tom nezaspal, aj keď veľa nechýbalo. 5/10 a pre mňa ďalšie sklamanie, len tak ďalej. (05.01.2018)

"Ploutvonožní žabáci, nepřátelští vojáci." SPOILERY! Hmm. Všichni komentují jen horor, div se z toho nezlowecraftujou. A zvedat interpretační rukavici bude kdo? :-) Co když Gens netočil primárně horor, ale protiválečné drama? Takže přeleštit artové brýle... a kuk na film novýma očima. Píše se rok 1914, ergo mladý meteorolog připlouvá nikoli na ostrov s majákem, ale do zákopů první světové. Zákopů omotaných ostnatým drátem a špičatými kůly (!), v noci olizovaných světlomety (!) a dobývaných jednou vlnou útočníků za druhou, slepě se vrhajících proti palbě (!). Ochoz majáku opevněný pytli s pískem, čili proti kulkám, proč asi?! Proti šplhajícím modrým parybám (s prázdnýma rukama) by to totiž nedávalo smysl. Občas je na frontě klid i několik týdnů (!) a nikdo neví proč. Vojáci v rukách křečovitě svírají fotky svých blízkých (!), říkají že "Přestávky mezi bojem jsou horší než boj sám" a neví, kdy žabáci (Francouzi, Italové, Němci...) zaútočí znovu. K smrti unaveni bojem, lidi i modří žabáci (odlidštění protivníci, ti se zabíjejí snáz) vyjdou ze zákopů a obejmou se, viz Šťastné a veselé, ale pak vražedné běsnění propuká znovu. Tyfus (!) řádí, civilisté, včetně dětí trpí (viz světlice v hrudi žabáčka),  ženy (ploutvonožné samice) jsou znásilňovány a vojáci ztrácejí lidskost, svou identitu (!) a propadají šílenství. Z hodného meteorologa Aldora Vigelandse se v zákopech stane vražedné monstrum, správce Gruner. Vidíte, teď vám to strejda Omnibus hezky vysvětlil. Alternativní název: Na západní Frontière(s) klid.  (09.11.2022)

„Pri boji s monštrami si daj pozor, aby si sa sám nestal monštrom.“ Dobré a pôsobivé. Cítiť z toho H.P. Lovecrafta a Pád do tmy. Ale zároveň dosť dlhé, vinou čoho sa od istého času dostaví stagnácia. Deň dialógy a prechádzky po ostrove, noc strieľačka, síce parádne nakrútená a krvavá, hoci nie zbytočne a nechutne explicitná (ale áno, drsná). No ale takto sa to opakuje... a opakuje... a opakuje... a potom je koniec. Hoci je to zručne nakrútené, je to proste tak trocha nuda. Postavy sú fajn, herci David Oakes, Ray Stevenson a Aura Garrido tomu veľa dávajú. No len na povrch. V hĺbke sú ich postavy také, čo ja viem, nijaké. Motív „láskavej čosi-ako-zoofílie“ nie je od veci. Dodáva materiálu zaujímavú príchuť. Pochmúrna ostrovná výprava s burácajúcim oceánom, skalnatým pobrežím a majákom, je skvelá. Určite by sa síce našiel kameraman, ktorý by z nej dokázal sekať zábery, ktoré by ste si chceli zarámovať a to Daniel Aranyó tak úplne nerobí (nevie robiť?). No i tak odviedol dobrú robotu. Sklamalo ma, že parádna partia námorníkov, ktorí robia hrdinovi spoločnosť z úvodu, sa neskôr z deja úplne vytratí. Na druhej strane je to tak možno lepšie, lebo ak by sa nevytratila, stala by sa z toho vyvražďovačka a to už sme videli stokrát. Som každopádne rád, že Xavier Gens i po tomto záreze zostáva hororovým režisérom, ktorého ďalšie filmy ma zaujímajú a lákajú. A to paradoxne napriek tomu, že okrem The Divide ma nebavili (Hranice smrti, Crucifixion). Myslím si ale, že má v krvi remeslo a ak v budúcnosti vylepší nejaké veci na svojich filmoch, mohol by sa stať veľmi významným žánrovým tvorcom. A možno nielen žánrovým. Kniha  Alberta Sánchez Piňola z roku 2002 je na tom podobne (skvelé prostredie, atmosféra a postavy verzus monotónny dej). (07.09.2018)