nascendi

Denník komornej som videl pred viac ako 15 rokmi a prakticky nič okrem Jeanne Moreau som si z neho nepamätal. Dnes som pozorne sledoval dianie na obrazovke, ale spokojnosť sa nedostavila. V niektorých detailoch a vo vykresľovaní prostredia a života na panstve som nemal vážnejšie výhrady. Tie som mal k celkovej koncepcii diela, nekonzistentných dialógoch a konaní postáv, vo vyšumení niektorých motívov do stratena a koncu, ktorý považujem za pohŕdanie divákom. Herecky samozrejme dominovala Jeanne Moreau a nestratili sa pri nej ani niektorí z ďalších hercov. Film ma nesklamal, iba utvrdil v rezervovanom postoji k dielu Luisa Bunuela.

Za normálnych podmienok by som dal milencom dve hviezdičky, pretože ma primerane naštval. Ale predloha Vladimíra Párala patrí k mojim najobľúbenejším knihám od môjho obľúbeného spisovateľa, takže to, čo s predlohou spáchal Viktor Polesný s jeho prisluhovačmi vníma osobnejšie, než je to pre mňa obvyklé.

Bressonovu Něžnú som videl pred 15 rokmi, Barabášovu Krotkú o rok neskôr. Až sa mi nechce veriť, že sa dĺžkou líšia iba o tri minúty, vzdialenosťou od Dostojevského omnoho väčšmi. Zatiaľ čo na Krotkú nedám dopustiť, Bressonova verzia stráca hviezdičku. Rešpektujem autorskú licenciu, i keď som v nej už Dostojevského takmer nevnímal. Chýbala mi atmosféra, herci deklamovali vety, ktoré sa mi do situácie nehodili, konaniam postáv som nerozumel a spomienka na Barabášovu Krotkú ten dojem ešte zhoršovala. Nezanevrel som samozrejme na Bressona, ale Něžnú nepovažujem za jeho výhru.

Nerád to píšem, ale práve dopozeraný film mi pripadal predčasne zostarnutý. Vnímam dobu, udalosti a ich význam pre budúcnosť, obdivujem odvahu Andrzeja Wajdu pri kritickom zobrazovaní udalostí v Gdanských lodeniciach. Všetko chápem, všetkému rozumiem a napriek tomu ma celok nezaujal. Pripadal mi ako dokumentárny film na málo príťažlivý námet. Hodnotenie rovnaké, ako u Človeka z mramoru, ale dojem horší.

Uznať Wajdov film za legendárny, ako k tomu nabáda distribútor a potvrdzuje to tisícka užívateľov, mi nepripadá ako dobrý nápad. Určite je to zaujímavý film o dobe, ktorú som zažil, i keď vo vedľajšej krajine. Ale to nerozhoduje, pretože všetky procesy sa odohrávali pod taktovkou moskovských dirigentov a odchýlky boli minimálne. Wajdove filmy, s výnimkou Popola a diamantu, príliš neobľubujem. Aj človek z mramoru ma oslovil na hranici 3 a 4 hviezdičiek. Hlavne preto, že ma takmer ničím neprekvapil a ak, tak iba nevhodnou gradáciou.

Pred časom som sa rozhodol nehodnotiť dokumentárne filmy, pretože si myslím, že je závislejšie od zobrazovaného, než od umenia filmárov. Prvú výnimku som urobil pri Hanákových Obrazoch starého sveta, druhú činím dnes. Ennia Morriconeho obdivujem už veľmi dlho, videl som viacero programov približujúcich jeho život a dielo, ale žiaden z nich to nepojal tak komplexne a príťažlivo, ako práve dopozeraný film môjho obľúbeného Giuseppe Tornatoreho. Napísať niečo o výnimočnosti až genialite Ennia Morriconeho považujem za zbytočné. Tvorí jeden z pilierov môjho kultúrneho povedomia.

Považoval som za vhodné pozrieť si i Kozincevovu verziu Hamleta. Neviem aký mal tvorivý zámer s najlepšou Shakespearovou hrou, viem iba, že do začiatku mal k dispozícii Pasternakov preklad a Prokofievovu hudbu. Pozdávali sa mi dekorácie, menej som bol spokojný s hercami a výrazne mi chýbala atmosféra, pretože väčšina diania bola prvoplánová, povrchná. Najviac ma však rozladila ruština, i keď to nemôže patriť k výhradám. Vidieť Gamleta v ruštine mi pripadalo, ako vidieť Winnetoua v maďarčine. Odradilo ma to od zvedavosti, aké asi sú ďalšie verzie.

Uznávam, že je to film, ktorý môže zaujať množstvo divákov. Myslím, že je aj dobre nakrútený a v jednotlivých prípadoch dobre zahraný. Takže jediným problémom a súčasne aj odôvodnením pomerne nízkeho hodnotenia je, že ma to zdĺhavé pseudopsychologické rýpanie sa vo vzájomnom vzťahu nebavilo, dokonca až nezaujímalo. A keďže som sa dočítal, že predstavitelia hlavných úloh využili vlastné skúsenosti z rozvodov, potvrdilo mi to iba všeobecnú chorobu väčšiny "celebrít", že ich okolie nemá inú starosť, ako trochu žiť aj ich životom.

Neviem racionálne odôvodniť, prečo som pozeral tento film napriek tomu, že som si minimálne raz zakázal sledovať akúkoľvek ďalšiu bondovku. Ale na druhej strane oceňujem nejakú vyššiu spravodlivosť, ktorá zariadila, že som bol za svoju nedisciplinovanosť exemplárne potrestaný. Tie dve hviezdičky nie sú ani zďaleka vyjadrením hrôzy, ktorá sa takmer tri hodiny odohrávala na obrazovke. Film sa mal volať Zneuctenie, pretože tento pojem naplnil.

V dielach Agathy Christie som predovšetkým oceňoval nápad a konštrukciu diela. V mladosti som so záujmom prečítal jej dostupné diela a bol som s nimi spokojný. Dnes, po desiatkach rokov, keď sledujem adaptáciu jedného z jej známejších diel, už z predošlého dobrého pocitu neostalo nič.  Nespôsobuje to ruština, i keď jej použitie je pri klasickej anglickej detektívke neobvyklé, ale najmä divadelné deklamovanie replík, ktoré vo filme pôsobí neprirodzene. Ak k tomu prirátam neskutočnú rozťahanosť filmu, nevýrazných hercov a absenciu nejakých režijných nápadov, tak je dielo dokonané.  Ak by som tento film nevidel, o nič by som neprišiel.