nascendi

Naivne ľavicový príbeh reflektujúci obdobie veľkej hospodárskej krízy by bol už dávno zabudnutý, ak by medzi jeho tvorcami nefigurovali mená Frič, Voskovec a Werich. Iba vďaka nim vznikol divácky príťažlivý film, ktorý už dnešnú generáciu asi neosloví, ale má svoje miesto nielen v chudobnej filmografii Voskovca a Wericha, ale aj v domácej medzivojnovej kinematografii.

Napriek niekoľkým zhliadnutým filmom, ktoré zobrazujú ligotavú i odvrátenú stranu showbiznisu, tento na mňa zapôsobil svojou neotrelou originalitou. Našťastie to nebolo o jazze, ktorý by som asi nepredýchal. Hudobno-tanečné čísla, kvôli ktorým je film zaradený ako muzikál som viac-menej pretrpel, pretože ich americkú formu znášam iba v menších dávkach. Ale ten zvyšok, či už išlo o životný výkon Roya Scheidera alebo rýdzo filmové balansovanie medzi realitou a snením, tak ten som obdivoval. A hneď po záverečných titulkoch som si išiel na balkón zapáliť.

Sedem statočných je výborným dnes už klasickým americkým westernom, ktorý je často reprízovaný v televízii a ktorý málokto videl iba raz. V komentároch je často porovnávaný so Siedmymi samurajmi. Ja ich neporovnávam, oba som zaradil do mojej Top 100 a mám to vybavené. Sedem statočných spĺňa aspoň jednu z mojich dvoch podmienok na nakrútenie remaku (inak a/alebo lepšie). Tiež sa nemusím zaoberať niektorými nelogickosťami v príbehu. Mne na plné hodnotenie stačí, že je to výborne pozerateľný film s vynikajúcimi hercami (ôsmimi, nie siedmymi), nezabudnuteľnou hudbou a s ušľachtilou myšlienkou. Proč by Bůh dával ovcím bohatou srst, kdyby nechtěl, aby je stříhali je Calverov výrok, ktorý stojí za zapamätanie.

Tento film je dôkazom, že orientovať sa podľa dosiahnutých percent býva niekedy zradné. S výnimkou prvej minúty, počas ktorej som sa ešte tešil na komédiu, som vo zvyšnom čase mal pocit, že si zo mňa niekto škaredo vystrelil, že som sa stal obeťou nechutného žartu. Tá jedna hviezdička nie je za film, o ktorom sa mi bridí aj písať, ale za upozornenie, aby som si pri výbere toho, čo pozerám, dával väčší pozor.

Nie každý opakovaný zážitok poskytne citový vnem na úrovni prvého. Pri sledovaní Formanovho Amadea to neplatí. Je to veľkolepý film vo všetkých ohľadoch. Veľkorysý rozpočet umožnil rozvinúť na plátne príbeh o strete obdareného s neobdareným, príbeh, ktorý sa v rôznych obmenách odohráva dnes a denne. Praha poskytla nádhernú kulisu, Pištěk kostýmy, Ondříček svoju kameru atď. Je šťastie, keď sa na tvorbe jedného filmu zíde toľko schopných a talentovaných ľudí. Potom výsledku môžem vyčítať iba príliš mnoho opery, ale to nie je problém Mozarta, ani Formana, iba môj a tak sa naň pri hodnotení neprihliada. A údajnými historickými nepresnosťami sa nezaoberám, pretože to považujem za autorskú licenciu. Omnoho viac ma rozčuľuje, keď sa deformujú udalosti z doby, ktorú som zažil.

Veľmi zvláštny a rozporuplný film, ktorý v jednom okamžiku zaujme, nadchne a vzápätí odpudzuje. Pozitívne je, že napriek slušnej dĺžke nenudí. Nemám žiaden vzťah k bezdomovcom a lúzrom. Ani dobrovoľným, ani tým, ktorí sa medzi nimi ocitli nechtiac. Všetky postavy tohto filmu boli ako z nejakého panoptika, nepravdepodobné, skarikované a iba chvíľami zaujímavé. Film bol od začiatku do konca na dve hviezdičky, čím vyjadrujem názor, že nemusel a nemal byť nakrútený. Ale tú tretiu musím pridať za fantastický herecký výkon Davida Thewlisa, ktorý statočne ťahal celý film.

Obdivujem herectvo Al Pacina, ale pri filmoch z feťáckeho prostredia klesá moja, obvykle celkom slušná empatia, takmer na nulu. Tak som bol zvedavý, čo bude mať väčšiu váhu. Bol to veľmi zaujímavý, takmer dokumentárny film, očistený od všetkého, čo by mohlo narušiť uveriteľnosť jeho postáv. Na Al Pacina bola radosť sa pozerať a svetlé chvíľky mala i Kitty Winn. Problémom bol spád deja, oproti ktorému je i Malý Dunaj dravou bystrinou. Celkovo však mimoriadny film, ktorý si niekedy pozriem aj opakovane, na rozdiel od feťáckych ikon typu Trainspottingu.

No, dobre. To by mohol byť celý môj komentár k druhému Bunuelovmu filmu (po Kráske dňa), ktorý som si pozrel v rozpätí niekoľkých dní. A opäť iba uznanie, nič viac. Je to dobre nakrútené, posolstvá sú väčšinou zrozumiteľné, ale film ma nechal úplne chladným a spokojnosť som pocítil iba pri záverečných titulkoch.

Máloktorý z filmových režisérov dokáže tak rozkmitať dojmy divákov z jeho filmov, ako Quentin Tarantino. Nie som v tomto žiadnou výnimkou a bol som nadmieru zvedavý, akí budú jeho bastardi bez hanby. Podarilo sa mi nevnímať film, ako svojrázny pohľad na obdobie II. svetovej vojny, prehliadať absurdnosť a surovosť niektorých scén a tak som sa mohol zabávať na artefakte, ktorý mal čím zaujať. Vnímam ho ako nadviazanie na Kill Bill a Pulp Fiction, čo je z môjho pohľadu oveľa lepšie, ako keby nadväzoval na Gaunerov, Jackie Brown alebo trebárs na Sin City. Priemerné hodnotenie si film zaslúži nielen preto, že rýchlo nevymizne z hlavy, ale aj kvôli Christophovi Waltzovi. Naďalej mi však bude v hlave rezonovať výrok z Pelíškov: "A přitom taková blbost."

Je veľmi ťažké písať komentár k filmu, ktorý bol celoživotným snom a súčasne aj vyvrcholením tvorby veľkého režiséra. Rovnako je ťažké veľké sny zhmotniť do filmových políčok, ale asi najťažšie je nájsť pre ne vnímavé publikum a nenaraziť na distribútorské obmedzenia. Leone v tomto prípade narazil, a to dosť tvrdo. Myslím, že je zbytočné v prípade tohto filmu jasať nad perfektne vystavaným scenárom, dokonalou výpravou, čarovnou hudbou hudobného kúzelníka Morriconeho, či hereckými výkonmi, ktoré vo viacerých prípadoch predstavovali osobné maximum. Skôr by som chcel vyzdvihnúť môj osobný pocit, že každou pridanou minútou by bol môj dojem z filmu ešte veľkolepejší. To je presne opačný pocit, než aký mám pri väčšine dlhých filmov, ktoré zúfalo volajú po strihačských nožničkách.