nascendi

Nestáva sa často, aby som po opätovnom zhliadnutí päťdesiatročného filmu nesiahol na pôvodne udelené hviezdičky. Kazanovo Trblietanie v tráve v skúške časom obstálo. Niekomu môžu morálne postoje, dialógy i emotívne reakcie pripadať prehnané, ale to je skôr dôsledkom rýchle sa meniaceho sveta, než slabinou filmu. V tomto mnohovrstevnom filme sa moja obľúbená Natalie Wood trblietala ako jagavý klenot. Výborný scenár, Kazanova réžia i spoľahlivé výkony ostatných hercov dali vzniknúť filmu, ktorý má čo povedať aj súčasníkom.

Zajatca som vzal na vedomie. Trpezlivo dopozeral, opätovne ocenil, že Neil Simon písal kvalitné hry, že ústredná dvojica si s chuťou zahrala (pričom Anne Bancroft ma zaujala viac), že problematika aktuálna v USA pred desiatkami rokov je u nás aktuálna v súčasnosti a že aj Hamlischova hudba bola počúvateľná. Celkovo teda uznávam kvality filmu, ale opakovane vidieť ho nemusím.

Pokračujem v sérii dvojhviezdičkových filmov. Tentoraz to schytala nepodarená Frekvencia. Veľmi ťažko sa nakrúcajú filmy, v ktorých sa zahráva s cestovaním v čase. Lima spomenul krásnu Bradburyho poviedku Hlas hromu. Aj tú by bol problém sfilmovať. Ale Frekvencia bola skôr nesmelým a naivným pokusom, ktorý nezachránili ani snaživí herci.

Počas jedného dňa vidieť dva dvojhviezdičkové filmy, to je ako za trest. Ani neviem, prečo ma tento film zaujímal. Snáď som chcel vidieť Hilary Swank inak, ako vo filme Chlapci neplačú, snáď to bola nostalgická spomienka na rovnomennú pesničku Beatles. Videl som však nudný, falošný až gýčovitý film, ktorý nemôžem pokladať ani za komédiu, ani za romantický film. A aby toho nebolo dosť, ranu z milosti mu zasadil slovenský dabing, ktorý by mal byť klasifikovaný minimálne ako priestupok. Jedna hviezdička za Kathy Bates, druhá za Írsko a dovi, dopo.

Veľké sklamanie. Sú filmy, ktoré nestarnú a je Dievča mesiaca. Neviem, prečo som dúfal, že sa tento film kvalitou aspoň priblíži k Američanovi v Paríži a Spievaniu v daždi. Ku koncu som si ho už púšťal dvojnásobnou rýchlosťou, aby som nemusel počúvať stupídne dialógy ošumelého príbehu. Aj tanečné čísla potom vylúdili úsmev na mojej tvári, veď to mala byť komédia. Ďalší z filmov, u ktorých ma najviac potešil pohľad na záverečné titulky.

Japonský útok na americkú tichomorskú námornú základňu Pearl Harbor patrí k významným udalostiam II. svetovej vojny. Tora! Tora! Tora! je americky výpravným a japonsky zdĺhavým veľkofilmom, ktorý sa prirodzene rozpadá na dve nerovnaké časti. Nerovnaké nielen ich dĺžkou, ale aj príťažlivosťou pre diváka. Snaha o maximálnu vernosť zobrazovaných udalostí ubrala prirodzene filmu na príťažlivosti, ale aj po vyše 40 rokoch od nakrútenia môže byť vzorom pre obdobné filmy vznikajúce dnes v neporovnateľne lepších technických podmienkach. Výborné herecké výkony trochu zráža dole mizerný dabing. Celkove však ide o film, ktorý je potrebné vidieť.

Rozhovor považujem za veľmi vydarenú snímku muža, pre ktorého je perfektne odvedená práca zmyslom i náplňou jeho nudného a stereotypného života. Harry Caul odpočúva na objednávku rozhovory cudzích ľudí a mimo práce je to citovo vyprahnutý suchár, z ktorého sa až práši. Aj poručík Columbo bol v obnosenom baloňáku príťažlivejší, než Harry v jeho pršiplášti. Záver filmu v štýle kto čím zachádza, tým aj schádza je trochu uletený, ale celkovo na film so životným výkonom Gene Hackmana nedám dopustiť.

Som rád, že ma známi iba upozorňovali na záver filmu bez prezradenia pointy. Je dobré zažiť tento film bez dobre mienených informácií i keď sa teším aj na reprízu, pri ktorej budem obdivovať precíznu výstavbu príbehu. Šiesty zmysel je po trápnych Znameniach a priemernom Vyvolenom konečne filmom, na ktorý môže byť režisérsky šaman z Indie oprávnene hrdý. Okrem precízneho scenára a výkonu vychádzajúcej detskej hereckej hviezdy, som výnimočne toleroval aj Bruce Willisa a vychutnal si hudbu od neznámeho (pre mňa) Jamesa Newton Howarda. Teraz už iba nájsť film, ktorý opustí moju Top 100, aby uvoľnil miesto Šiestemu zmyslu.

Mám rád Vláčilove filmy a tešil som sa aj na Ďáblovu past, ktorú som doteraz nevidel. Nebol som sklamaný. Ďáblova past, ako aj iné Vláčilove filmy, má úžasnú atmosféru, ku ktorej nemalou mierou prispieva Liškova hudba a Miličova kamera. Herci boli vybraní starostlivo, ale rozdiel v autentickosti medzi nimi a komparzom bol neprehliadnuteľný. Príbehovo je film jednoduchý, v určitých partiách aj napriek krátkej stopáži pôsobí zdĺhavo. Moravský kras je nadužívaný rovnako, ako Tatry v niektorých slovenských filmoch. V niektorom komentári som čítal, že Ďáblova past bola prípravou na Markétu Lazarovú. Myslím, že to vystihuje celkový pocit, ktorý som z tohto filmu mal.

Zlovestné tri písmená, ktoré sú názvom filmu, označujú osobnú a rodinnú tragédiu ľudí, do života ktorých zasiahol jeden nadbytočný chromozóm. Na rozdiel od väčšiny ľudí majú problém so svojou sexuálnou identitou, pretože zdanlivo majú na výber obe možnosti, v skutočnosti žiadnu. Film zachytáva postihnutú v najzraniteľnejšom období života, v ktorom sa jej napriek všemožnej ochrane rodičov, dostáva nežiaducej pozornosti okolia i rovesníkov, vďaka ktorej si uvedomuje bezvýchodiskovosť svojho postavenia. Film je nakrútený citlivo, bez vytĺkania kapitálu z atraktívneho námetu. Trpí nedotiahnutosťou dejových línií, rezervy má i v detailnejšom vykreslení psychológie postáv. Určite však stojí za zhliadnutie.