nascendi

Aj keď som Stanleyho Kubricka prepašoval do mojej desiatky najobľúbenejších režisérov, nikdy som k nemu nepociťoval nekritický obdiv a iba dvom filmom som dal plný počet hviezdičiek. Dokument, ktorý som práve dopozeral je veľmi kvalitné dielo, ktoré mi poskytlo množstvo kultivovaných a zasvätených názorov na Stanleyho a prispelo k tomu, že môj názor na jeho život a dielo je menej radikálny, než bol predtým. Neznamená to však, že začnem jeho filmom pridávať hviezdičky skôr, než ich budem opakovane vidieť. A možno ani potom. V každom prípade som rád, že o takej významnej režisérskej osobnosti niekto nakrútil dokument, ktorý zvýraznil to, čím sa odlišoval od priemerných a dobrých.

Námet ma navnadil, pretože adekvátna reakcia na každé zlo je jedinou účinnou prevenciou pred opakovaním. Tie výkriky samozvaných obhajcov, v súčinnosti so zneužívaním práva na obhajobu a spravodlivý proces vytvárajú situáciu, v ktorej sa postoje spoločnosti ku zločincom a ich obetiam vymieňajú. Bohužiaľ realizácia námetu mi nepriniesla očakávaný zážitok. Odlišnosť japonskej kultúry a generačná vzdialenosť pôsobili rušivo a ku koncu som už vlastne ani nevnímal to očakávané vyvrcholenie. Možno si záver filmu ešte raz pozriem, aby som objektivizoval svoje dojmy a hodnotenie. Zatiaľ mám z neho veľmi rozpačitý dojem.

Z pohľadu do mojich hodnotení vyplýva, že José Giovanni je o čosi lepší scenárista, než režisér, i keď jeho trojka (Posledná adresa, Dvaja muži v meste a Čierny talár pre vraha) je pre mňa nezabudnuteľná. Bohužiaľ Jako bumerang ma nezaujal. Bolo tam veľa hluchých miest, falošných tónov a neoslovilo ma ani herectvo hlavných predstaviteľov. Za omyl považujem obsadenie úlohy Eddyho Batkina. Bol úplne nevýrazný a vekom mi pripomínal skôr Delonovho brata, než syna.

Spielberg je mojim rovesníkom a po svojej úspešnej kariére by nemal mať potrebu vnikať do sveta počítačovými hrami zmagorenej mládeže. Sledovanie filmov tohto typu je pre mňa hororovým zážitkom. Stále viac som presvedčený, že o filmoch je možné hovoriť iba v intervale vymedzenom 20. storočím. Ale samozrejme nezazlievam nikomu, ak tieto drahé a vizuálne nápadité predstavenia obľubuje. A ani môj predpoklad, že raz zistia, že "tudy cesta nevede", sa nemusí splniť.

Kvalitný dokument systematicky približujúci niekdajšiu francúzsku dŕžavu. Yann Arthus-Bertrand v ňom potvrdil svoj nevšedný talent., ale ani on sa nevyhol niekoľkým hluchým miestam. Vo filme ma okrem známejších miest zaujal pomerne malý pokrok od doby získania nezávislosti. Vysvetlenie mohol poskytnúť záber zo stavby obrovskej mešity, ktorú stavajú čínski robotníci. Možno niekto nakrúti aj záber, v ktorom nejakú stavbu v arabskom svete budujú arabskí stavbári. Zábery púšte boli úžasné a pripomenuli mi Anglického pacienta.

Nemám dôvod považovať tento film za mimoriadny. Bol dojemný, čiastočne aj pravdivý, trpí však nedostatkom časti ázijských filmov, že vysvetlia aj tým menej chápavým divákom o čo vlastne ide, doplnia to vhodnými audiovizuálnymi ukážkami a všetci sú spokojní. Sú ľudia, pre ktorých je problémom cesta z Ružinova do Petržalky a miestni hrdinovia si to bez peňazí namieria najprv do Číny a odtiaľ do Južnej Kórei. Rodina hladuje, ale ocko si vypaľuje zobák. Nechcem vyhľadávať chyby, nakoniec boli vyvážené naozaj silnými scénami a Orwellom v praxi. Len som chcel naznačiť, že to mohlo byť aj lepšie.

Nie je to prvý, ani posledný film, ktorý som o stalinistických procesoch videl. Filmy majú spoločné, že akonáhle o niekom sa v mene vyššieho záujmu rozhodne, že bude zlikvidovaný, tak zlikvidovaný bude. A nikto z tých, ktorí priložili roku k dielu nebude nikdy potrestaný. A spolu s ostatnými hlupáčikmi budú donekonečna nosiť Stalinove obrazy na zhromaždenia nepoučiteľných, mumlať "robili sa aj chyby" a spomínať na mlieko za korunu sedemdesiat. Možno to tak v prírode, milujúcej priemer, funguje. Špičky sa likvidujú, aby ich miesto mohla zaujať amorfná, tvárna masa.

Trochu je mi ľúto, že sa nepridám k záplave štvorkových a päťkových hodnotení, ale nemôžem inak. Neoslovilo ma to. Veľa postáv, veľa dialógov, veľa dejových odbočiek, veľa flashbackov, málo uveriteľný dej. Nečudo, že som sa chvíľami strácal a, priznám sa. ani ma príliš nelákalo nájsť cestu späť. Verím,. že režisér v tom mal jasno a podcenil iba moju schopnosť vstrebať všetky udalosti a ich historicko-politické a iné aspekty, ktoré napchal do svojho diela. Nakoniec tri hviezdičky nie sú zlým hodnotením.

Od chvíle keď ten ryšavý západný primitív vnikol do izby Nishi, už pokračovanie príbehu nadobudlo zreteľnejšie kontúry. Názor rodiny a komunity, ktorá je uzatvorená do svojich dogiem o cti a o tom, ako sa má správať islamská žena, je viac, ako predstava dospievajúcej dievčiny, akým smerom by sa mal uberať jej život. Konflikty neprestanú, ani keď ju dajú na prevýchovu do rodnej krajiny jej rodičov. A tak uteká a uteká. Ako Iason Bourne. Pre Nórov je príliš pakistanská, pre Pakistancov príliš nórska. Ani z útesu nechce skočiť. Človek bez uspokojivého výsledku rozmýšľa, načo sa trepú do Európy, keď v nej chcú vytvárať pakistanské ostrovčeky. Rodinná a kmeňová spolupatričnosť je v nás ukotvená desiatky tisíc rokov a pokiaľ k nám niekto prichádza bez ochoty splynúť s našim kmeňom, nemôže sa čudovať, že nie je vítaný.

Tri hviezdičky dávam iba preto, že som videl údajne najlepšiu časť nejakého seriálu. Mám zaručené, že budem pred sledovaním inej časti utekať ako Vilhelmová pred kastelánom. Som presvedčený, že je to spackané tak, ako ostatné Renčove filmy. Jemu sa skrátka nedarí, alebo to nevie a je mi jedno, ktorá odpoveď je správna. Možno by som našiel niekoľko málo scén (najmä s Vilhelmovou), ktoré ma zaujali, ale celok to spoľahlivo zabíja.