nascendi

Včera som napísal komentár a netuším koho vinou sa neuložil. Takže znova. Videl som desiatku Jirešových filmov a ani jednému z nich som nenadelil viac, ako tri hviezdičky. Preto považujem dve hviezdičky priznané Katapultu pred jedenástimi rokmi za príliš prísny verdikt. Knihy Vladimíra Párala mám rád aj keď ich kvalita kolíše. Nedokážem posúdiť, či sú jeho knihy ťažko sfilmovateľné alebo sa dosiaľ nenašiel filmár, ktorý by ich dokázal adekvátne previesť na plátno. Pravdepodobné je aj to, že v súčasnosti sú už Páralove knihy passé. Život a ľudia sa medzitým pohli ďalej a problematika stereotypných životov a snáh o vymanenie sa z nich už má inú podobu. Katapult je zo všetkých sfilmovaných diel najpriemernejší. Neviem to konkretizovať, ale mal som počas sledovania filmu intenzívny pocit, že sa to dalo nakrútiť inak a lepšie.

Mal som možnosť čítať množstvo článkov a sledovať viacero televíznych programov, vrátane prenosu z New Yorku, pretože vtedy som náhodou nebol v práci. Ťažko je mi hodnotiť dvojdielny televízny film, pretože človek si po takom množstve informácií vytvorí akúsi predstavu o celej udalosti a potom dosť citlivo reaguje na akékoľvek odchýlky od jeho predstavy. Najviac sa mi na filme pozdávalo zobrazenie myslenia politikov a vrcholných funkcionárov, ktorí nad všetko stavajú ochranu svojej funkcie a v prvom rade si pripravujú výhovorky, prečo sa nedalo viac. A o nejaký čas opäť všetko ide po starých vyjazdených chodníčkoch. A prijaté opatrenia sú cielené na ochranu proti tomu, čo sa už stalo a nie proti tomu, čo sa stať môže.

Tento program mi pripomína rovnicu, v ktorej je jedna známa (porotcovia a uvádzači) a mnoho neznámych (účinkujúci). A pretože neznámi sú starostlivo vyberaní, poskytujú výnimočné zážitky a dvíhajú program na úroveň, na ktorú sa ani náročný divák nemôže sťažovať.

Vydarený film podľa skutočných udalostí, ktoré sa odohrali na ostrove Bastoy, kde umiestnili polepšovňu pre mladistvých delikventov. Nie nápravný alebo nápravno-výchovný tábor, ako sa týmto zariadeniam zvykne hovoriť. Polepšovňu, kde sa neprevychováva, ale mení, láme a využíva. A tí slabší, ako obvykle, na to doplácajú. Na to, aby to fungovalo je potrebný personál so špeciálnymi schopnosťami pod vedením neľútostného riaditeľa. Ono to aj fungovalo, ale prišiel predátor (ako v podobnom filme Zlo) a bežiaci systém sa začal zadrhávať a zlyhávať. Ale keďže je rok 1915 kombinácia komisie a vojakov obnovila potrebnú rovnováhu. Všetko bolo fajn, menšie výhrady mám voči dĺžke filmu a záveru. O sto rokov neskôr sa mnohonásobný vrah Breivik rozvaľuje vo svojej trojizbovej cele a podáva na súd sťažnosti na to, že mu je smutno. A nazýva sa to vývoj, ľudské práva a pod.

Zvláštny a zaujímavý film, ktorému nedokážem dať viac ako tri hviezdičky aj keď v ňom bolo niekoľko nevšedných scén. Neprekážal mi dialógový minimalizmus, ani relatívne pomalé plynutie deja. Ale niektoré nedotiahnuté a iné nepochopiteľné motívy mi prekážali. Určite mal film na viac a z úvodnej scény sa mohla odvinúť temná verzia pomsty krutej rovnako, ako bol krutý zločin. Je užitočné vidieť tento film, dá sa pri ňom rozmýšľať na rôzne témy.

So záujmom som si pozrel Koncert Midem Cannes z roku 1968, teda z roku, keď sme Európe a svetu chceli ukázať, že máme dobrých skladateľov a spevákov, ktorí sa ani v náročnej zahraničnej konkurencii nestratia. A naozaj sa nestratili. Minimálne Hana Hegerová a Marta Kubišová zožali obrovský aplauz, Gott s Matuškom a Přenosilová s Vondráčkovou nesklamali, Koščová hviezdila, Neckář si to pomýlil s telocvičňou a ostatní tam ani nemuseli prísť. Ale tak je to vždy. Nie je chybou, že sme nevyslali vyrovnanejšiu spevácku ekipu, ale že o pár mesiacov Rusi vyslali k nám ekipu v durovej tónine a bolo po snoch o zaradení sa do kultivovanej Európy. V každom prípade milá spomienka pre pamätníkov a nahliadnutie do neznámej doby pre ich potomkov.

Zaujímavý a potrebný dokument presiaknutý beznádejou a depresiou. Ukazuje, ako fungujú dejinné udalosti na jednotlivých úrovniach poznania a moci. Ako je zneužívaná viera ľudí, že prichádza spravodlivý režim, že sa konečne dočkajú funkčného štátu obývaného, slušnými, zodpovednými a čestnými občanmi, že konečne budú môcť byť hrdí na štát, v ktorom žijú. Namiesto toho počúvajú svedectvá o tom, aké pitoreskné mocensko-politické konglomeráty sa vytvárajú, transformujú a zanikajú, aby na ich troskách vznikali nové, ešte rafinovanejšie. A ako neexistuje žiadna špinavosť a podlosť, ktorej by sa nedopustili, ak ide o majetky. Len nech nikto nečaká nielen happy end, ale ani svetielko na konci tunela.

Vittorio Gassman bol v danej dobe populárny komický herec, Ann-Margret som videl spolu s Elvisom vo filme Viva Las Vegas, režiséra Dina Risiho poznám iba podľa mena. Námet filmu je mnohokrát spracovaný a táto verzia určite nepatrí medzi najlepšie. Po polstoročí od nakrútenia je film bez šťavy, komika pôsobí skôr trápne a celok poteší nanajvýš divákov so záujmom o filmovú históriu. Ale nepopieram, že keď som ho videl po prvý krát, pôsobil v tej záplave lido demo filmov osviežujúco.

Skupinu Queen mám rád, okrem iného aj preto, že ako jediná ma spája s príslušníkmi dvoch generácií nasledujúcich po mojej. Nemôžem sa stotožniť s nekritickým obdivom k tomuto koncertu. Poznal som veľmi málo skladieb a Bohemian Rhapsody nebola interpretovaná podľa môjho gusta. Ale som rád, že som koncert videl, lebo mám o tvorbe a vystupovaní skupiny plastickejší obraz.

Málokedy vidím maďarský film. Viem, že Miklós Jancsó je známy režisér a tiež, že jediný film, ktorý som od neho videl, ma nenadchol (A mali 17 rokov). Nemám potrebu hrať sa na filmového fajnšmekra a vyzdvihovať nejaké pozitíva tohto filmu. Skôr mi prišli na um slová, že smrť jedného človeka je tragédia, smrť tisícok je iba štatistikou. Presne ten pocit som postupne nadobúdal počas sledovania filmu. Ku koncu ma už absolútne nezaujímalo kto je kto, a kto v tých nezmyselných zabíjačkách vlastne víťazí. Spokojnosť sa dostavila, až so záverečnými titulkami.