nascendi

Nástup mal tento dokument veľmi dobrý. Postupne sa to začalo motať okolo politicko-právnych problémov a príťažlivosť dokumentu klesala. Je zaujímavé, v koľkých prípadoch sa nájdu jedinci, ktorí napriek ohrozeniu svojej rodiny i seba samých idú za tým, čo považujú za správne a pravdivé. Takmer v 100 % prípadov sú zomletí mlynčekom systému, pretože ten disponuje obrovskými prostriedkami a najmä si uvedomuje nebezpečenstvo týchto osamelých bojovníkov. Pamätám si na škandál, ktorý odhaľoval pozadie úspechov športovcov NDR. Prehrmel a nič sa neudialo, prehrmel i Armstrongov škandál a prehrmí aj štátom podporovaný doping v Rusku. Pokiaľ sa bude ľuďom vtĺkať do hlavy, že úspechy športovcov sú vlastne úspechmi zriadenia, potiaľ bude existovať štátny záujem iba na tom, aby sa na to neprišlo a nie na tom, aby sa tak nekonalo.

Tri herecké esá a k tomu navyše Enrico a Morricone. Tabuľkové predpoklady vynikajúce. Vôbec som nepredpokladal, že z toho vyjde slabý nadpriemer. Dúfal som, že spomeniem výrok Woodyho Allena (Ak ste paranoik neznamená to, že po vás nikto nejde) nadelím aspoň štyri hviezdičky a ostane. mi uznanie a pekné spomienky. A predsa! Herci nesklamali i keď JLT som videl aj v lepších úlohách a Morricone sklamať nedokáže. Najviac mi prekážala akási neujasnenosť, až chaotickosť filmu. Pokiaľ to bol zámer (lebo Enrico je dobrý režisér a tieto výhrady by nemali ísť na vrub jeho neschopnosti), tak je to takmer na úrovni pohŕdania divákom. Škoda. Nebolo by treba veľa zásahov, aby sa film prečistil a nebol by iba pre tvorcov, ale aj pre divákov.

Inváziu v roku 1968 som prežil na vlastnej koži, viem teda veľmi dobre, čo jej predchádzalo, ako prebiehala, ako na mňa doľahla, čo bolo neskôr a aké sú jej dozvuky v súčasnosti. Preto mi tento veľmi stručný dokument nepriniesol nič nové. U takýchto dejinných udalostí je možné pomerne jednoducho zmanipulovať pohľad na ne vhodným výberom komentátorov a obrazových záznamov. Ako tak objektívny náhľad na udalosti roku 1968 bude možné získať až v dobe, keď nebudú nažive ich účastníci a nikto nebude pri sledovaní filmu môcť vykríknuť: "Tak to predsa vôbec nebolo!"

Už samotný autor predlohy Jean Giono patrí k tým autorom, od ktorých som nedokázal dočítať ani jednu knihu. Nádej, že nákladné sfilmovanie tento dojem významne zmení neumrela posledná, ako obvykle, ale medzi prvými. Nemal som síl dopozerať film až do konca a tak sa vzdávam možnosti ho hodnotiť.

Náhodou som natrafil na film zo šesťdesiatych rokov s niekoľkými známymi menami, tak som si ho nenechal ujsť. Bohužiaľ nenadchol ma, dokonca ani príliš nezaujal a utvrdil v presvedčení, že okrem filmov, ktoré z toho obdobia poznám už objavenie ďalšieho porovnateľného nemôžem očakávať.

Pomerne dlho som rozmýšľal, či si tento polodokument zaslúži štyri hviezdičky a nakoniec som bol za dobráka. Tibet je drsná krajina a iné, ako drsné príbehy, by boli neuveriteľné. Preto sa mi páčili scény zbavené idiotských civilizačných nánosov, lebo iba principiálne postoje môžu zaistiť prospech jednej alebo druhej strane. Opäť som postrehol niekoľko poznámok na tému "aj oni predávali kože", ktoré ignorujú prostý fakt, že išlo o nikým nepodporovaných dobrovoľníkov, ktorí riskovali svoje zdravie a životy, aby ich zopár chytrákov (vrátane čínskych úradov) v konečnom dôsledku zaradilo hneď vedľa pytliakov. Lebo my sme zvyknutí iba na nejaké demonštrácie a vylepovanie plagátov grínpisákmi, ktoré nikomu neublíži a ničomu nepomôže. A na rastúci počet divákov, ktorí si zapamätajú iba scénu s tekutým pieskom, prehodenie nôh v Základnom inštinkte a 50 vajec vo Frajerovi Lukeovi.

Iba pred pár dňami som videl bulharský film Glory, ktorý má s týmto filmom viac spoločné, než by sa na prvý pohľad zdalo. V oboch vystupujú indivíduá, ktoré do tejto doby zdanlivo nepatria. Optimisti v nich vidia ostrovy pozitívnej deviácie, všetci ostatní poruchy v systéme, ktoré je treba opraviť alebo zlikvidovať. Pre mňa, ktorý som dva mesiace spoznával ruskú realitu, je ten film presný a desivý. Záverečné vyháňanie obyvateľov už malo v sebe maniakálne prvky, ktoré by možno ospravedlnil katastrofický záver. Bykov zvolil iný prístup, ale je to jeho film a jeho právo.

Eric Clapton je trochu bokom od mojich dominantných hudobných záujmov. Vlastne som ho zaregistroval iba ako krátkodobého člena skupiny Yardbirds. Preto ma minuli aj informácie o jeho alkoholovo-drogových problémoch, ktoré inak ignorujem aj u spevákov, ktorých hudba ma baví. Dokument o Ericovom živote, tvorbe a problémoch som uvítal. Plne vyhovoval mojim potrebám a hodnotím ho vyššie, ako množstvo iných dokumentov, ktoré sa zamerajú na nejaký neduh umelca a ten potom vo filme rozpitvávajú až do tej miery, že umelcova tvorba ostane v úzadí.

Prvý krát som sa s obdobným námetom stretol v Londonovej knihe Tulák po hviezdach. Možno aj preto som bol pri prvom zhliadnutí Pozemšťana nekriticky nadšený. Predsa len má ten príbeh i reakcie jednotlivých aktérov niečo do seba a iniciuje premýšľanie nad odpoveďami na neobvyklé otázky. Škoda, že mi z toho nekritického nadšenie neostalo niečo aj na dnešné opätovné stretnutie. Tie diery v scenári už boli neprehliadnuteľné a výsledok môžem hodnotiť nanajvýš ako zaujímavý pokus.

Grygar patrí k vzácnemu druhu ľudí, ktorí majú prebytok empatie a obrovskú snahu rozdeliť sa s tým, k čomu za dlhé roky vo vede dospeli. A robí to mimoriadne príjemným spôsobom, ku ktorému patrí aj nevšedný rozprávačský talent Aj s jeho prispením každého poslucháča presvedčí, že tomu, o čom hovorí, aj hlboko verí. Preto ma prekvapilo, že dokument o takomto význačnom človeku dajú robiť amatérskym nadšencom. Rád som si ho pozrel, pretože väčšinu času hovoril samotný Jiří Grygar, jeho priatelia a kolegovia. A to ostatné? To bola daň amaterizmu.